Nepoznaná História

Dobrý večer,
důležitý je, že je s Váma pořád sranda. Dík.

Franz Liszt: Genie im Abseits , Michael Stegemann - 2017
books.google.sk/books?isbn=3492977154
... die Affäre immer weitere Kreise und beschäftigte monatelang die ungarische Presse,
bis hin zu ausführlichen Gegenschriften wie der von August Ritter von Adelburg:
Entgegnung auf die von Dr. Franz Liszt in seinem Werke Des Bohémiens …
books.google.sk/books?id=spM7DgAAQBAJ&pg=PT124&





(pripájam, až by bola táto kniha, strana niekedy nedostupná)

Predmet: Re: Bartók : "Maďarom" ho až dodatočne vyrobili po smrti, keď ho s pompou pochovali. AD: bol-skladatel-franz-liszt-slovak?
Komu:
Zdravím Ťa, priateľ! Ja mám k tejto téme nasledujúce poznámky:
Belo Bartók (1881-1945) mal matku Slovenku: Paulu Voitovú, rodáčku Turčianskeho Sv. Martina, strediska slovenskej kultúry, kde bola učiteľkou. Za manželku si ju zobral Belo Bartók, riaditeľ šloly v meste Sinnicolaul-Mare (dnes je to v Rumunsku), kde toho času bolo zmiešané obyvatwľstvo: Rumuni, Slováci, Maďari. Akú mal národnosť otec B. Bartók? Jeho priezvisko je typická maďarská skomolenina zo slovenského slova: brt, brto, brtok (včelie hniezdo v bútľavine stromu). Slovo brtok sa v maďarčine - z výslovnostných dôvodov - mení (komolí) na bartók. Ale to ani nie je také dôležité, keďže otec po narodení syna čoskoro zonrel, a tak syn vyrastal pod vplyvom svojej slovenskej matky. Po
skorej smrti otca matka so synom sa museli vysťahovať z riaditeľského bytu školy, a po určitom čase sa presídlili do Bratislavy, bývali na Špitálskej ulici č.3. V Bratislave chodil do gymnázia, neskôr na Hudobnú akadémiu. Perfektne ovládal slovenčinu. Keď mu Anton Augustín Baník dal svoju zbierku slovenských ľudových piesní, vrátil mu ju tak, že v nej boli poopravované pravopisné chyby!!! Pozoruhodné je aj, že keď Bartók prešiel bývať do Maďarska, usadil sa nie v Budapešti, ale vedľa Budapešti, v slovenskej obci Rákoškerestúr! Asi prečo? Dnes je tam pamätný dom B. Bartóka, atď. Ak po tom všetkom novinár časopisu Plus 7 Dní, Peter Getting tvrdí, že "Béla Bartók sa narodil do maďarskej rodiny", tak potom píše o niečom, čo nepozná. Ale ak vec pozná a napriek tomu to píše, potom vedome píše nepravdy, čo je ešte horšie. Ak Peter Getting tvrdí, že "Bartók bol doslova európskym skladateľom", s tým sa dá aj súhlasiť, ale ani taký "európsky skladateľ" nespadol priamo z neba na zem, aj ten má svoju národnosť! B. Bartóka porodila Slovenka Paula Voitová, a ona ho aj vychovala! Ani otec, Belo Bartók st. nemohol nemať slovenský pôvod, keď - podľa priezviska Brtok - pochádzal zo slovenskej rodiny.
Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale pre nedostatok priestoru aspoň toľko.
So srdečným pozdravom:

p.hanic napsal:

Ubehlo 140 rokov od narodenia Béla Bartóka
matica.sk/ubehlo-140-rokov-od-narodenia-bela-bartoka/
Béla Bartók bol etnomuzikológ a svetovo uznávaný maďarský hudobný skladateľ. Profesor klavírnej hry na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti patril medzi najoriginálnejších a najprínosnejších predstaviteľov hudby 20. storočia.
25. marca sme si pripomenuli 140. výročie jeho narodenia. Ako etnomuzikológ a zberateľ ľudových piesní cestoval po rôznych krajinách. Na svojich cestách neobišiel ani Slovensko. Výskum na našom území realizoval v rokoch 1906 až 1918, pričom tu zozbieral až 3223 slovenských ľudových piesní. Na pomerne dlhí čas sa zastavil práve v Drážovciach pri Nitre, kde zapísal vyše 300 ľudových piesní. V tomto období mal Béla Bartók 26 rokov. Z pobytu je archivovaná aj jeho korešpondencia svojej budúcej manželke. Zo zachovaných materiálov vieme, že B. Bartók býval v dome richtára. List Bartókovej snúbenici spolu so zachovanou fotografiou z nahrávania presne identifikujú rok jeho výskumu a pobytu v tejto obci. Datovaniu udalosti však výrazne prispela dražovčanka pani Vinca Godárová, ktorá v 80. rokoch 20. storočia na fotografii spoznala samú seba a zároveň vedela presne identifikovať všetkých ostatných obyvateľov. Vyvrátila tak dlho pretrvávajúci názor, že fotografia pochádza zo Sedmohradska.
V budúci rok 2022 si pripomenieme 115. výročie príchodu Béla Bartóka do, vtedy ešte samostatnej, obce Dražovce. Popularizácii tejto dôležitej historickej udalosti, ale predovšetkým interpretácii Bartókom zapísaných piesní sa venuje občianske združenie a zároveň folklórna skupina Tradícia. Skupina pôsobí pri Miestnom odbore Matice slovenskej Dražovce a v roku 2018 sa zaslúžila aj o osadenie pamätnej tabule na priečelí kultúrneho domu ako spomienky Bartókovej návštevy. Tradícia do svojho repertoáru každoročne pre verejnosť zaradí aj vzácne dražovské piesne zapísané práve týmto hudobným skladateľom. Podľa vedúcej FSk Tradícia Miroslavy Zaujcovej:
„Mnohé z pôvodných piesní už Dražovčania nepoznali, alebo ich texty mali už celkom inú melódiu ako ich pôvodne zaznamenal Béla Bartók.“
K oživeniu tejto vzácnej hudobnej pamiatky isto dopomohol aj fakt vysokej vzdelanosti obyvateľstva a to, že ľudia skladateľovi boli schopní dodať napísané celé texty piesní. Ďalší významný fakt zohrávala aj jazyková bezbariérovosť, keďže Bartók vďaka martinským koreňom svojej matky rozprával aj po slovensky.
Pri príležitosti Bartókovho výročia výskumu v Dražovciach plánujú naši matičiari vytvoriť výstavu mapujúcu zachované archívne fotografie a zápisy dobovej tlače spolu s prezentáciou skúmaných piesní.
Veronika Bilicová
Dom MS v Nitre

Otázky:
Kde skončila zbierka 3223 slovenských ľudových piesní?
Prečo táto zbierka nebola vydaná?
Prečo Dražovčania mnohé z piesní nepoznali?
Prečo majú iný text, či melódiu?
Kto sa postaral o tie zmeny piesní?

*11:28 zbierky predsa len boli vydané:
Béla Bártok slovenské ľudové piesne Dnes 09:27 #20416

Na budove kláštora Klarisiek je v neprimeranej výške umiestnená pamätná doska:
V tejto budove študoval v rokoch 1892-1899 vynikajúci maďarský hudobný skladateľom
Béla Bártok 1881-1945.
Veľký znalec a ctiteľ slovenskej ľudovej piesne.

Prečo je tá pamätná doska tak vysoko?
Prečo sa o tejto pamätnej doske nedočítate v sprievodcovi po Bratislave?
(nepodarilo sa mi vygoogliť… okrem „divadelných prechádok“)

Pamätná tabuľa Bélu Bartóka - Divadelné prechádzky
divadelneprechadzky.theatre.sk › bratislava
Prítomná bola aj maďarská delegácia, hudobný skladateľ Pál Kadosa a syn skladateľa Béla Bartók ml. Slávnostný prejav a odhalenie pamätnej tabule mal na ...



www.supissoch.sk/pamatna-tabula-bela-bartok/

pam.epocha.sk/pamaetniky-bratislava/star...1881-1945-klariska-5
Staré Mesto
•
Hudobný skladateľ Béla Bartók sa vo veku 11 rokov s ovdovelou matkou a sestrou prvýkrát presťahovali do Bratislavy v roku 1892. Tu ukončil štúdium aj s kvalitnou hudobnou výukou na kráľovskom katolíckom gymnáziu, sídliacom v kláštore klarisiek. Počas štúdií na hudobnej akadémii v Budapešti už bol známy ako klavírny talent a tak mu organizátor spoločenského hudobného života v Bratislave Ján Batka v roku 1903 sprostredkoval zoznámenie so známym dirigentom Hansom Richterom. Pod Richterovým vedením vystúpil nasledujúci rok v Manchestri, kde orchestrálne prezentovali Bartókovu symfóniu Kossuth. Popri zamestnaní klavírneho učiteľa v Budapešti komponoval a venoval sa zberu maďarských ľudových piesní a piesní okolitých národov.

V roku 1904 strávil niekoľko týždňov v gemerskej dedine Hrlica, kde sa hlbšie zoznámil so slovenskou ľudovou hudbou a stal sa jej vášnivým zberateľom. Asi od roku 1906 zaznamenával piesne z regiónu Gemera, v rokoch 1907-1909 z okolia Nitry, 1913-1915 z Hontu, 1915-1916 z Pohronia, posledné piesne zo Slovenska si zapísal v roku 1918, boli z Pohronského Inovca.

V roku 1909 a 1910 vydáva v Budapešti vo dvoch zväzkoch niekoľko desiatok znotovaných slovenských ľudových piesní.
Celkovo zozbieral a zaznamenal asi 3600 slovenských piesní plus viacero textových variantov. Pri systemizácii ich usporiadal do troch zväzkov, ktoré v 20-tych rokoch minulého storočia postupne odovzdal Matici slovenskej so zámerom ich skorého publikovania.

Avšak k ich knižnému vydaniu na Slovensku za jeho života neprišlo.

V roku 1940 pred silnejúcim fašizmom opustil Maďarsko. Zomrel v New Yorku v roku 1945, v roku 1988 jeho ostatky previezli na budapeštiansky cintorín.
Pamätnú tabuľu v Bratislave na budove bývalého gymnázia v kláštore Klarisiek, kde Béla Bartók študoval v rokoch 1892 až 1899, mu odhalili 8. apríla 1956. Autorom nápisovej tabule z pieskovca je sochár Dušan Kuzma.
 
Alica Eischeková: Béla Bartók a slovenská ľudová pieseň, in: Hudobný život 5/1981, str. 6

Rodostrom Bélu Bartóka má korene v Turci
Vydané dnes (2010-5 = 2005) o 9:02 Autor: Pavol M. Kubiš
web.archive.org/web/20160116184052/http:...-korene-v-turci.html
Pred piatimi rokmi, začiatkom mája 2010, som na pozvanie redakcie Ľudových novín pobudol pár dní v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Spomienky ešte nevybledli.
Šéfredaktorka Alžbeta Hollerová - Račková ma vtedy pozoznamovala so slovenskými kultúrnikmi, členmi pomerne silnej budapeštianskej organizácie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, ktorej práve ona je dnes predsedníčkou. A tak som si pobesedoval s vtedajšou riaditeľkou Slovenského divadla Vertigo Danielou Onodiovou a básnikom, publicistom a prekladateľom Gregorom Papučekom.
Reč o slovensko-maďarskom ovplyvňovaní v kultúre a umení sa zvrtla aj k menu hudobného skladateľa Bélu Bartóka, ktorý sa narodil 25. marca 1881.
„... Niekde som čítal, napríklad,“ podotkol Gregor Papuček, „...že Béla Bartók sa narodil do maďarskej rodiny na území dnešného Rumunska. Takéto polopravdy ma vedia rozčúliť. Lebo skladateľ mal matku Slovenku: Paulu Voitovú, rodáčku z Turčianskeho Svätého Martina, strediska slovenskej kultúry, kde bola učiteľkou. Za manželku si ju zobral Belo Bartók, riaditeľ školy v meste Sánnicolau Mare (dnes je to v Rumunsku), kde toho času bolo zmiešané obyvateľstvo – Rumuni, Slováci, Maďari...“
Otcovo priezvisko je typická maďarská skomolenina zo slovenského slova: brt, brto, brtok a znamená to včelie hniezdo v bútľavine stromu. Slovo brtok sa v maďarčine – z výslovnostných dôvodov – mení (komolí) na bartók.
Otec po narodení syna čoskoro zomrel, a tak syn vyrastal pod vplyvom svojej slovenskej matky. Rodina sa musela vysťahovať z riaditeľského bytu školy, a po určitom čase sa presídlili do Bratislavy (bývali na Špitálskej ulici č. 3). V Bratislave chodil mladý Bartók do gymnázia, neskôr na hudobnú akadémiu.
„...Neverili by ste, ale Bartók ovládal perfektne slovenčinu,“ pripomína ďalej G. Papuček.
„Traduje sa, že keď mu Anton Augustín Baník z Matice slovenskej dal svoju zbierku slovenských ľudových piesní, (Bartók inak zozbieral 3200 slovenských piesní – pozn. aut.) vrátil mu ju tak, že v nej boli poopravované pravopisné chyby ! Pozoruhodné je aj to, že keď Bartók prešiel bývať do Maďarska, usadil sa nie v Budapešti, ale vedľa Budapešti, v slovenskej obci Rákoškerestúr, kde je i jeho pamätný dom...“
S epitetonom „európsky skladateľ“ možno síce súhlasiť, ale pravdou je, že Bélu Bartóka porodila Slovenka Paula Voitová a ona ho aj vychovala; otec mal určite tiež slovenský pôvod, keď podľa priezviska Brtok, pochádzal zo slovenskej rodiny.
Touto notickou sme si chceli pripomenúť, že 25. septembra 1945 – čiže pred 70 rokmi tento geniálny hudobný skladateľ umrel v New Yorku.

***

---

***
Béla Bartók sa narodil pred 140 rokmi, manželku mal z R. Soboty
25. marca 2021
RIMAVSKÁ SOBOTA – Presne 140 rokov uplynulo vo štvrtok 25. marca 2021 od narodenia veľkého maďarského hudobníka, skladateľa a zberateľa ľudových piesní Bélu Bartóka. Tento umelec mal blízke puto ku Gemeru i Rimavskej Sobote – v našom kraji zbieral medzi sedliakmi ľudové piesne, mesto zažilo jeho koncert a našiel si tu dokonca i svoju druhú manželku.
„Šlo o Dittu Pásztory. Táto rodina bývala v dome približne v lokalite, kde dnes stojí reštaurácia Lipa, resp. budova polície (od križovatky ulíc B. Bartóka a P. Hostinského smerom k bývalej tabakovej továrni, pozn. red.),“ priblížila riaditeľka Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote Oľga Bodorová.
Pomerne ucelený obraz o živote tejto osobnosti podáva anglická Wikipedia. Pásztory sa podľa nej s Bartókom zoznámila v Budapešti, kde študovala hru na klavír. Vzali sa v roku 1921, keď mala 19 rokov a Bartók 42. Ako ďalej uvádza tento zdroj, skladateľ mal zrejme slabosť pre mladšie ženy, keďže aj jeho prvá manželka Márta mala v čase svadby len 16 rokov a bola tak od neho o 12 rokov mladšia.
Pásztory v ďalšom období s Bartókom aj koncertovala a spolu vystúpili dňa 29. marca 1924 i v hoteli Tatra na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote. Túto udalosť na jeho priečelí pripomína pamätná tabuľa.

Spolu s manželom emigrovali v roku 1940 do USA, kam sa snažili uniknúť pred nacistickou expanziou, ktorá zasiahla aj vtedajšie Maďarsko. Ich život v cudzej krajine nebol jednoduchý a po Bartókovej smrti, ktorý skonal na leukémiu, sa vrátila do Budapešti. V tomto meste je i pochovaná vedľa svojho manžela, ktorého pozostatky tam z USA previezli po exhumácii koncom 80. rokov 20. storočia.
Vráťme sa však k samotnému Bartókovi. Manželka a koncertovanie v Rimavskej Sobote nie je jeho jediným kontaktom s Gemerom. Naopak, ako sa dočítame napríklad v článku na portáli sme.sk, istý čas pôsobil v Hrlici, kde si prvýkrát všimol piesne sedliakov, ktoré začal zbierať. Celkovo sa mu ich vraj podarilo zhromaždiť okolo 3000 až 4000 (textov a melódií). „Najšťastnejšie chvíle môjho života boli tie, ktoré som strávil na dedinách medzi sedliakmi,“ povedal sám skladateľ.
Ešte podrobnejšie o jeho pôsobení v Gemeri-Malohonte píše Stanislava Zvarová v článku na stránke Gemersko-malohontského osvetového strediska (GMOS). Podľa nej chodieval okrem Hrlice aj do Krokavy, Ratkovského Bystrého, či do Filiera.
„Na usadlosť neďaleko dediny Hrlica si dal previezť klavír, aby mohol nerušene komponovať a cvičiť, no folklór preňho znamenal v Gemeri epochálny zážitok. Tu po prvýkrát okrem spevákov stretol v Ratkovskom Bystrom napríklad fujaristu, vďaka čomu sa zachovala nahrávka nástroja, ktorý sa päť rokov predtým nepodarilo zachytiť na fonografický valec zberateľovi Karolovi Antonovi Medveckému,“ uviedla Zvarová.
Béla Bartók bol okrem hudobného talentu obdarený aj rečovými predispozíciami. Okrem viacerých iných jazykov veľmi dobre rozprával aj po slovensky.
„Traduje sa, že keď mu Anton Augustín Baník z Matice slovenskej dal svoju zbierku slovenských ľudových piesní, vrátil mu ju tak, že v nej boli poopravované pravopisné chyby,“
podotkol pre portál turiec.sme.sk prekladateľ a publicista Gregor Papuček.
Dnes Bélu Bartóka v Rimavskej Sobote okrem pamätnej tabule na hoteli Tatra pripomína i jedna z najvýznamnejších ulíc v meste, ktorá je najdôležitejšou prístupovou komunikáciou na Hlavné námestie. Veľký skladateľ a etnomuzikológ si túto poctu plne zaslúži.

* život a dielo - pre istotu kopírujem
Béla Bartók sa narodil v rodine riaditeľa poľnohospodárskej školy a hudobného nadšenca Belu Bartóka (nom. Belo Bartók) a Pauly, rodenej Voitovej, učiteľky a rodáčky z Turčianskeho svätého Martina.[2] Otec mu krátko po narodení zomrel a spolu s matkou odišli z rumunského Sânnicolau Mare a usadili sa v Bratislave, kde bývali na Špitálskej ulici č. 3.[2] Tu aj študoval od roku 1893 na gymnáziu. Matka bola učiteľkou a zabezpečila mu výučbu klavíra a harmónie u László Erkela (maďarský pedagóg a zbormajster, od roku 1871 pôsobil v Bratislave). V rokoch 1899 – 1903 pokračoval Bartók v štúdiu na hudobnej akadémii (Zeneakadémia) v Budapešti; v kompozícii bol žiakom J. Koesslera.

Odpor k habsburskej nadvláde, obdiv k Franzovi Lisztovi, príklad Straussovej symfonickej básne Život hrdinu a snaha komponovať v národnom štýle viedli k vzniku symfonickej básne Kossuth (1903; 1904 v Manchesteri uviedol tiež Hans Richter – nemecký dirigent maďarského pôvodu, dirigoval napr. v Bayreuthe premiéru Prsteňa Nibelungov).

V decembri 1904 dokončil Bartók v Bratislave lisztovskú Rapsódiu pre klavír a orchester op. 1.
Keď zistil, že „maďarské piesne, mylne pokladané za ľudové, sú v skutočnosti viac či menej triviálnymi prostonárodnými umelými piesňami …“,
začal v roku 1905 spolu so Zoltánom Kodálym na maďarskom vidieku zber ľudovej hudby (3700 zápisov). Neskôr z porovnávacích dôvodov zbieral i piesne slovenské (3200), rumunské (3500); vydané v roku 1967), ale i arabské (65 z 1913), turecké (89 z 1935), ukrajinské, valašské, a iné.

Stal sa v tomto svetovo uznávanou autoritou, jeho štúdie vyšli vo viacerých štátoch. Zo starobylých tonálnych a rytmických štruktúr východoeurópskeho folklóru čerpal podnety pre svoju vlastnú skladateľskú tvorbu, ktorú chcel vymaniť z tradičných klišé dur–molového systému. Povzbudením mu bolo i poznanie diel Claudea Debussyho, rovnako uplatňujúceho päťtónové a celotónové tóniny.

Štýlová premena sa uskutočnila najprv v klavírnej tvorbe (14 bagatel, Dva rumunské tance aj.); dodatočnou inštrumentáciou vznikol z častí týchto skladieb cyklus Obrázky z Maďarska (1931). Klavírne Allegro barbaro (1911) šokovalo svojimi harmóniami a údernými rytmami. Bartókova jediná opera, baladicky ladená jednoaktovka Hrad kniežaťa Modrofúza (1911) sa ako všetky Bartókove javiskové skladby vysporiadava v symbolickej rovine s problémom osamelosti muža a s jeho konfliktným vzťahom k žene a krutému svetu; rozvíja lohengrinovský motív otázok, ktoré nemá žena klásť mužovi. V tejto línii pokračuje i tanečná hra vo forme jednoaktovky Drevený princ (1917) a jednoaktová pantomíma Zázračný mandarín (1919, neúspešná javisková premiéra v Kolíne nad Rýnom. (1926, definitívna verzia 1931). Toto vrcholné dielo, vyjadrujúce v dynamickej gradácii životodarnú silu milostného citu, tragicky ničeného neľudskou spoločnosťou, mohlo byť v Maďarsku uvedené až po roku 1945, avšak úplne umelecky rehabilitovaná bola až v roku 1956.

V období Maďarskej republiky rád (1919) tvoril Bartók spolu s Kodálym a Ernstom von Dohnányim (maďarský klavirista, skladateľ a dirigent) jej hudobné direktórium. Aby unikol domácim útokom, vyžiadal si Bartók v roku 1920 na hudobnej akadémii, na ktorej od 1907 vyučoval hru na klavír, dovolenku a podnikol početné zahraničné turné ako klavirista, pri ktorých s ohlasom uvádzal vlastné skladby (v Česko-Slovensku v rokoch 1925, 1927, 1929, 1930).

V roku 1923 vznikla pri príležitosti 50. výročia spojenia Budapešti (z Budy a Pešti) Tanečná suita, ktorá v prevedení Českej filharmónie (dirigent Václav Talich na pražskom festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súdobú hudbu v máji 1925 obrátila k Bartókovi pozornosť svetovej verejnosti. V októbri 1927 hral Bartók v Prahe s Českou filharmóniou svoj 1. klavírny koncert (1926). V roku 1928 koncertoval a prednášal v USA, 1929 v ZSSR.

V roku 1934 zanechal Bartók výučbu na hudobnej akadémii a ako pracovník akadémie vied sa venoval príprave edície maďarských, rumunských a slovenských ľudových piesní, ktoré spolu s Kodálym niekoľko rokov zbierali priamo medzi obyvateľstvom. Objavy nových možností hudobného zvuku priniesla Hudba pre sláky, bicie nástroje a čelestu (1936) a Sonáta pre dva klavíry a bicie nástroje (1937). Klasicky vyrovnaný 2. husľový koncert (1938) a mužné Divertimento pre sláčikový orchester (1939) uzavreli Bartókovu európsku tvorbu. V októbri 1940 opustil fašistické Maďarsko a odišiel do New Yorku, kde sa na univerzite ujal spracovania zbierky juhoslovanských ľudových melódií. Ochromený chorobou, dovŕšil svoje dielo Sonátou pre sólové husle (1944 na objednávku Yehudu Menuhina), 3. klavírnym koncertom (1945) a najmä myšlienkovo hlbokým a súčasne virtuóznym Koncertom pre orchester (1943). Cennou zložkou Bartókovho diela je šesť sláčikových kvartet (1919 – 39) a novátorsky poňaté klavírne cykly pedagogického zamerania (Pre deti, 1909; Mikrokozmos, 1926 – 39; Sonatina, 1915 aj.).

Ako intelektuálne mimoriadne vybavený autor dokázal Bartók zlúčiť množstvo rôznorodých prvkov v osobitný štýl, nesúci i silný emocionálny náboj. Pre svoj výskum slovenských a rumunských piesní, pre antifašistický postoj a pokrokovú umeleckú orientáciu bol častým terčom útokov horthyovských šovinistov. Jeho zbierka slovenských ľudových piesní vyšla v roku 1959 v Bratislave, kde v ten istý rok vyšiel výber z jeho štúdií Postrehy a názory.

Kodály Zoltán

Zoltán Kodály (1882-1967) sa narodil síce v uhorskom Kecskeméte, svoje rané detstvo však prežil v Galante, lebo jeho otec bol v rokoch 1885-1892 náčelníkom železničnej stanice v Galante. Aj nižšie triedy základnej školy navštevoval v Galante. Potom (1892-1900) študoval v Trnave, a od roku 1900 v Budapešti. Ako učiteľ s aprobáciou nemčina-maďarčina začal študovať aj hudobné skladateľstvo. V roku 1904 dostal aj svoj hudobný diplom.

V roku 1905 začal svoju zberateľskú činnosť ľudovej hudby v Galante a v jej okolí,

na základe ktorej sa neskôr zrodila symfonická skladba z roku 1933 Galantské tance (Galántai táncok). Bol vášnivým zberateľom ľudových piesní ako aj jeho priateľ, ďalší zo slávnych maďarských hudobných skladateľov, Béla Bartók.
V roku 1906 spolu vydali zbierku ľudových piesní pod názvom Maďarské piesne (Magyar dalok). Sám sa venoval aj etnografii, písal články o ľudovej tvorbe a ľudových piesňach nielen z Maďarska ale aj zo terajšieho Slovenska, ako napríklad Ľudové zvyky z oblasti Zohoru (Zoborvidéki népszokások, 1909).

V roku 1943 znovu navštívil Galantu, vtedy mu bolo udelené čestné občianstvo mesta. V parku negotického kaštieľa Esterházyovcov (dnes Mestský park) sa nachádza busta Zoltána Kodálya, a na budove železničnej stanice v Galante je umiestnená pamätná tabuľa Zoltána Kodálya. V meste je po ňom pomenovaná aj ulica, ako aj základná škola a gymnázium.
Kodály ako skladateľ

Okrem zbierania a spracovania ľudových piesní sa venoval aj veľkým hudobným žánrom. Jeho najslávnejším dielom sa stala kantáta „Psalmus Hungaricus“, ktorú napísal v roku 1923 na oslavy 50. výročia spojenia Pešti, Budína a Óbudína. Z divadelných opier a hier je významná hra „Háry János“ z roku 1925, ale aj Székely fonó (1924-1932) a Czinka Panna balladája (1948). Skladal aj orchestrálne suity, spomínané „Tance z Galanty“ (1934), „Tance z Marosszéku“ (Marosszéki táncok) 1930, atď. Jeho sonáta Te Deum z roku 1936, ktorú napísal na oslavu 250. výročia oslobodenia Budapešti spod tureckej nadvlády patrí medzi najkrajšie.
Okrem týchto diel napísal niekoľko sto piesní na klavír, a pre hudobné telesá. Najväčšia časť tvorby patrí kantátam a spevu. Jeho diela sú prezentované na celom svete, niektoré boli písané na objednávku pre také telesá ako je Concertgebouw v Amsterdame alebo Filharmonici v Chicagu.
Kodály ako pedagóg

Stal sa slávnym svojou koncepciou a hudobno-vzdelávacou reformou.
Podnety na tieto reformy dali jeho zberateľské cesty a práce. Jeho koncepcia obsahuje veľa informácií, ktoré nám pomôžu ľahšie porozumieť hudbe. Písanie a čítanie nôt sprevádza od začiatku celé hudobné štúdium. Výchova hudbou – Kodályova metóda alebo tzv. koncepcia sa stáva reálnou na základe idey koncepcie, ktorej podstatou je komplexný rozvoj osobnosti. Hlavnou zásadou jeho koncepcie je, že k osvojeniu hudobného písania a čítania môže dôjsť len použitím relatívnej solmizácie. Podstatou a základom jeho pedagogickej práce boli ľudové piesne, ktoré sú najbližšie k čistému, ešte nevinnému detskému svetu plného citov.

Zoltán Kodály sa výrazne zaslúžil o rozmach organizovanej hudobnej výchovy v Maďarsku.

V roku 1963 ho zvolili za prezidenta medzinárodnej spoločnosti pre hudobnú výchovu.

Jeho metódu poznajú a používajú na celom svete.

Jeho diela patria medzi klasické diela svetovej koncertnej scény. Od roku 1969 sa každý tretí rok organizujú v Galante Kodályove dni- celoštátny festival maďarských speváckych zborov, od roku 1992 každých 5 rokov medzinárodná súťaž speváckych zborov nesúca meno Kodálya a od roku 2000 huslová súťaž.

** prečo slovenské deti nepotrebovali takúto pedagogickú hudobno výchovnú školu?
dajte si to dohromady s B.Bartokom:
ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...=10&Itemid=114#20414
ako aj:
starosti insitných historikov s "etnogenézou SK 06. říj 2022 09:39 #20374
ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...=90&Itemid=114#20374

Slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka * boli predsa len, ale akosi zvláštne vydávané ...

zurnal.pravda.sk/portret/clanok/561030-s...piesne-belu-bartoka/

"... nech hovoríme hocijakou rečou, nech sú naši predkovia ktokoľvek, my všetci rozumieme tomu, čo nám chce povedať. Beethoven napísal na partitúru svojej Missy solemnis: Zo srdca nech vojde do sŕdc."
Tieto slová Alexandra Albrechta by sa dali povedať aj o Bélovi Bartókovi.
Veronika Šikulová 28.08.2020 07:00

Prednedávnom uzrelo svetlo sveta v Hudobnom centre unikátne, zatiaľ trojzväzkové, dielo, zbierka Slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka
. „Čo vám chcem povedať o mojom priateľovi Bélovi, je toto: Nielen ho obdivujte, ale milujte ho, a keď k vám príde so svojou hudbou, otvorte mu svoju dušu!“ napísal o Bélovi Bartókovi Alexander Albrecht.
Ako sa rozvravieť o ľudovej piesni, o jej zberateľoch a nespomenúť Jána Kollára, nespomenúť aj Ľudovíta Štúra, ktorí stáli kdesi na začiatku. A tak namiesto úvodu aspoň prerozprávam báseň Ľubomíra Feldeka Ako Goethe stvoril Slovákov, lebo takto nejako to bolo, alebo aspoň mohlo byť, že sa Goethe v nebi svätého Petra opýtal:

„Vidíš tam dole, svätý Peter /pod Tatrami, tam, pri tom sude /neveľký národ? Ten sa bude /držať až do súdneho dňa /pretože on už zaránky/pije a peje spievanky – /a nie iba tak do povetria! /Aj zapísané ich už má. /V tom zápise je vlastne zárod /toho, že Slováci sú národ. /A boli by ním, nebyť mňa…?
V každom prípade, Johann Wolfgang Goethe sa stretol s Jánom Kollárom a o Spievankách, čiže pesničkách, bola reč, a práve tie aj s rozprávkami sa stali naozaj základným kameňom pri stavbe chrámu, akým je slovenský jazyk, literatúra či hudba… Kollárove Národnie spievanky však neobsahovali notové zápisy. Až neskôr, v roku 1874, tlačou vyšiel Venček slovenských národných piesní, v roku 1880 pod názvom Slovenské spevy vyšla prvá zásadná zbierka slovenských piesní, ich druhý diel vyšiel o desať rokov neskôr. V roku 1897 pribudol Spevníček dvojhlasných slovenských piesní. Prvé dva zväzky obsahujú 1¤369 notových zápisov a textov ľudových piesní. O vydanie sa zaslúžili Karol Ruppeldt, Ján Francisci, Andrej Halaša, Pavol Mudroň a Ján Kadavý.
Spevy s notovými zápismi
Béla Bartók sa zbieraniu ľudových piesní začal venovať v roku 1906 v slovenskom Gemeri. Narodil sa 25. marca 1881 v mestečku Nagyszentmiklós (Sânnicolau Mare v dnešnom Rumunsku). Bartókov otec Béla st. bol riaditeľom poľnohospodárskej školy a mal veľmi rád hudbu. Mama Paula, rod. Voitová, bola rodáčka z Turčianskeho Svätého Martina. Po mužovej smrti sa so synom presťahovala do kozmopolitného Prešporka – Bratislavy.
Bývali na Špitálskej ulici číslo 3 (Bartók tu má umiestnenú nenápadnú pamätnú tabuľu), mama učila a mladý Bartók začal navštevovať Kráľovské maďarské katolícke gymnázium na Klariskej ulici. Popritom študoval hru na klavíri a harmóniu. Jeho spolužiakmi na gymnáziu boli Ernest von Dohnányi a Alexander Albrecht, ktorého o niekoľko rokov starší Bartók doučoval hru na klavíri. Neskôr spolu študovali na Hudobnej akadémii v Budapešti.
Čo vám chcem povedať o mojom priateľovi Bélovi, je toto: Nielen ho obdivujte, ale milujte ho, a keď k vám príde so svojou hudbou, otvorte mu svoju dušu!
Alexander Albrecht
Béla Bartók mal od začiatku rád nové a moderné hudobné postupy, aj neskôr vravieval: „Na počiatku každej novej práce by mal človek zabudnúť na predošlé dielo, aby nezačal napodobňovať seba samého." Alexander Albrecht na svojho priateľa neskôr spomína: „Úprimné priateľstvo ho spájalo s celou našou rodinou; keď prichádzal z Budapešti, býval u nás. Boli to veľmi pekné chvíle so zaujímavými diskusiami a častým muzicírovaním. Béla hral výborne, ale cvičil len vtedy, keď musel.“ Vtipná je Albrechtova spomienka na to, ako raz Bartóka našiel na dvore rúbať drevo s tým, že si cvičí svaly na hru na klavíri…
Objavenie ľudovej piesne
V roku 1905, keď zistil, že „maďarské piesne, mylne pokladané za ľudové, sú v skutočnosti viac či menej triviálnymi prostonárodnými umelými piesňami …“, začal spolu so Zoltánom Kodályom na maďarskom vidieku zberať ľudové piesne (3¤700). Za autentický prejav maďarskej hudby sa dovtedy považoval uhorský mestský folklór. Maďarská ľudová pieseň bola, podobne ako ľudové piesne okolitých národov, v tom čase terra incognita.
Najskôr šlo o mravčiu systematickú prácu, ktorá neskôr ovplyvnila aj jeho kompozičné postupy, ba možno povedať, že ich natrvalo zmenila. Takto si na prvé roky zbierania sám spomína: „Bol som chudobný, vo vrecku ani grajciar, no mal som pocit, že prinášam poklad: dušu maďarského ľudu.“ To, že podobnú vec pred ním nik systematicky nerobil, bolo výhodou len v určitom zmysle slova. Vtedajšia spoločnosť sa s čímsi podobným dovtedy nestretla:
„Aby sme našli hudobný materiál nedotknutý civilizáciou, museli sme vyhľadať dediny, ktoré boli čo najviac vzdialené od centier a od dopravných liniek. Keď sme chceli obstarať staršie piesne, prípadne viacstoročné melódie, museli sme sa obrátiť na starých ľudí, hlavne na starenky; tieto sa zasa dali ťažko nahovoriť na spievanie. Hanbili sa spievať pred cudzími pánmi, báli sa, že ich dedinčania vysmejú, báli sa aj fonografu. Museli sme získať ich priateľstvo – panovala tu nedôvera ku každému príslušníkovi panskej triedy alebo mešťanovi.“
Zázračný Gemer
Bartók si uvedomoval potrebu porovnávať maďarský materiál s piesňami susedných národov. Slovenský Gemer navštívil po prvý raz v roku 1904 – strávil niekoľko týždňov na usadlosti neďaleko dediny Hrlice. Dal si sem previezť klavír, aby mohol nerušene komponovať a cvičiť. Skomponoval klavírnu Rapsódiu op. 1 a Klavírne kvinteto, no folklór preňho znamenal v Gemeri epochálny zážitok. Tu po prvýkrát okrem spevákov stretol v Ratkovskom Bystrom napríklad fujaristu, vďaka čomu sa zachovala nahrávka nástroja, ktorý sa päť rokov predtým nepodarilo zachytiť na fonografický valec zberateľovi Karolovi Antonovi Medveckému. Objavil vidiecku kultúru a začal systematicky zbierať ľudové piesne.
Je to zároveň najstarší zvukový záznam slovenskej inštrumentálnej hudby. Dve z troch nahratých melódií sú publikované v treťom zväzku Slovenských ľudových piesní, tretiu využil vo svojom klavírnom cykle Pre deti. V Predhovore k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní píše: „Opis menej zložitej fujary a pastierskej píšťalky musím vynechať; fujaru som mal príležitosť vidieť, bohužiaľ, iba v roku 1906 v Gemeri a v roku 1915 vo Zvolenskej župe, pričom som si sfonografoval len tri na tomto nástroji zahraté nápevy; konštrukciu som si vtedy nevšímal. Na pastierskej píšťale som nepočul predniesť nič zvláštneho, stavba tohto nástroja je istotne všeobecne známa.“
Fonograf v Dražovciach
V rokoch 1907 – 1910 sa Bartók venoval zbieraniu piesní v nitrianskej oblasti, ktorá je pre maďarských etnomuzikológov mimoriadne príťažlivá práve pre stretávanie sa maďarského a slovenského etnika. O atmosfére nahrávania v Dražovciach sa dočítame v Bartókovom liste z 3. februára 1909:
„Už len to mi chýbalo. Počasie ma strašne oklamalo. Zdanlivé jarné počasie sa zrazu premenilo na snehovú metelicu. A ja tu stojím bez kožucha a bez čižiem. Ale aj tak sa veľmi teším na dedinu, na ľud, na staré piesne… Milý národ! Ako sa zhromažďujú okolo môjho fonografu, ako sa usilujú, aby som nabral čo najviac piesní do tej mašiny. Zaujíma ich predovšetkým veľká ,trúba‘… Aké nevyčerpateľné je tunajšie piesňové bohatstvo, a Dražovce sú pritom celkom malá obec. Bývam a zbieram v jednom sedliackom dome. V utorok bol sviatok, začali ku mne prichádzať okolo štvrtej. Veľkí i malí onedlho zaplnili izbu. A prúd pesničiek sa valil. Medzitým sa odohrali aj milé epizódky. Postavil som pred fonograf urasteného chlapa, úctivo si zložil klobúk. Veľký smiech!“
Foto: Slovenská národná knižnica v Turčianskom sv. Martine
Béla Bartók (štvrtý zľava) nahráva na fonograf ľudové piesne v Dražovciach pri Nitre, rok 1907 alebo 1909.
Béla Bartók nazbieral 3 700 zápisov maďarských ľudových piesní, 3 200 slovenských, 3 500 rumunských, ale aj desiatky ukrajinských, arabských, tureckých či juhoslovanských. Folklór spracovával aj do svojich autorských kompozícií, o čom vravel:
„Spoznanie sedliackej hudby bolo pre mňa mimoriadne dôležité, lebo mi umožnilo úplne sa oslobodiť od nadvlády durového a molového systému.“ Na ľudovej piesni ho najviac zaujímala jej variabilita, vravieval: „Nemôžem povedať, že táto a táto melódia je taká, akú som ju zapísal, ale môžem tvrdiť len to, že vtedy a v tej minúte taká bola.“
Tŕnistá cesta Slovenských spevov
Maďarsko, ale ani svet Bartókovi akoby nerozumeli, hoci on sa práve cez ľudové pesničky snažil porozumieť všetkým a ukázať, aké malé rozdiely zavše medzi národmi existujú. Jeho záujem o ľudovú pieseň a folklór pretrvával aj v období, keď bol nútený opustiť fašistické Maďarsko a emigrovať do USA, kde ho zaujala iná ľudová hudba – džez. Ale navštívil aj Alžírsko, skúmal hudbu arabskú, tureckú a berberskú, dokonca si vyžiadal, aby mu spievali prostitútky…
Slovenské piesne Bélu Bartóka, pravdaže, vychádzali, ale nikdy nie naraz, vždy s odstupom viacerých rokov… Bartók sa do kontaktu s Maticou slovenskou dostal už v roku 1910 a navrhol, aby jeho zbierka piesní pokračovala pod názvom Slovenské spevy, v tom čase už o 17 zošitoch, ktoré vydali Karol Ruppeldt a Ján Kadavý a jej vtedajším editorom bol Miloš Ruppeldt.
„Je obdivuhodné, že Vy bez akejkoľvek štátnej podpory, len s diletantskými zberateľmi, celkom sami ste vedeli vydať takúto krásnu zbierku, akú nemáme ani my Maďari, ani Chorváti. No a u Rumunov už celkom nič nevyšlo. A je neuveriteľné, koľké by sa ešte mohlo zozbierať, tak sa zdá, že slovenský ľud najbohatší je na ľudové piesne. Takmer v každej obci iné nôty vedia,“ napísal v roku 1911 do Martina.
Lenže rokom 1918 sa pre Bartóka skončil voľný pohyb po slovenských dedinách. V tom čase mala jeho slovenská zbierka 3 409 piesní vrátane materiálu od iných zberateľov. Jej časť prevzal v roku 1924 Viliam Figusch-Bystrý v Budapešti, Matica slovenská nevedela, ako so zozbieraným materiálom naložiť. Vzniklo Československo a prvý zväzok vyšiel neskoro, až v roku 1959, druhý v roku 1970 a tretí v roku 2007 pod redakčným vedením Alice a Oskára Elschekovcov, ktorí majú rozpracovaný (Bartókom zamýšľaný) záverečný štvrtý zväzok. Prvé tri zväzky obsahujú všetky zápisy ľudových melódií tejto monumentálnej zbierky, pripravovaný štvrtý zväzok bude obsahovať rôzne doplnkové materiály.
Žitný ostrov krajší ako Paríž
Zbierka slovenských ľudových piesní Bélu Bartóka je výsledkom dvanásťročnej zberateľskej práce, ktorú skladateľ realizoval v rokoch 1906 – 1918 predovšetkým v nitrianskej, hontianskej, pohronskej a podpolianskej oblasti. Podarilo sa mu zapísať 3 078 melódií, z fonogramov Mártona Vikára z Považia prepísal 145 piesní a ďalšie zápisy dostal k dispozícii od Zoltána Kodálya a Antona Baníka. Autentické svedectvo o zážitkoch, ktoré mal Zoltán Kodály pri zbieraní ľudových piesní v lete v roku 1905 v okolí Galanty, podáva list, ktorý poslal 13. augusta do Paríža Hilde Bauerovej:
„Dnes som v Trsticiach. Medzitým som celý deň chodil tak, že som nevidel dediny, len lesy a lúky. Ani veriť sa mi nechce, aký krásny je ten Žitný ostrov. Strieborná voda (Malý Dunaj), strieborné vŕby, brezy a lúky… Tak sa mi zdá, že je to krajšie ako Paríž… Ja si tu pospevujem a pijem ako dedinskí mládenci. Už som pozbieral vyše sto ľudových piesní. Aj jazyk sa mi prispôsobil reči Žitného ostrova, ktorú už značne poškodil ten nešťastný mestský idióm.“
Pri ľudovej pesničke netreba nadanie ani techniku, ani virtuozitu, pri ľudovej pesničke ide o čosi iné.
Po systematizovaní a príprave na edíciu v troch zväzkoch (v rokoch 1922, 1924 a 1928) odovzdal Bartók zbierku Matici slovenskej a usiloval sa o jej publikovanie. Pre technické problémy, nezhody s redakciou a napokon pre zhoršujúcu sa spoločensko-politickú situáciu, kvôli ktorej Bartók opustil v roku 1940 Európu, k jej vydaniu za jeho života už nedošlo.
Pesnička sa spieva, rozprávka sa rozpráva a kto sa rád díva, krásne veci spoznáva. Nemusíte sa stať muzikológom, aby ste tušili, že pesničky a zvuky sú staré ako ľudstvo samo, staršie ako notová osnova, ktorú „vymyslel“ istý Quido z Arezza, že zvláštna umelecká pravdivosť sa skrýva v akejkoľvek ľudovej pesničke, uspávanke, trávnici, aj v starých námorníckych odrhovačkách, že ústami jedného často spieva duša všetkých, a že duša ľudu je vo vážnom nebezpečenstve, pretože umeleckému pokladu všetkých menších aj väčších národov hrozí, že z čarovného lesa ľudovej lyriky sa každý deň vytne jeden strom a ľudia si do hrobov odnášajú nielen vlastné spomienky, ale aj poklady ľudí, čo tu žili pred nami.
Trojzväzkové spevy
Aj preto je taký významný tento vydavateľský počin realizovaný v spolupráci s vydavateľstvom VEDA, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Spoločenstvom pre tradičnú hudbu Pro Musica a Slovenskou národnou knižnicou. Zo dna pohára stúpa hviezda. Ľudové pesničky nie sú neosobné a anonymné, majú svojich autorov, svoje podhubie, a tieto majú aj svojho Bartóka, skladateľa, ktorý je taký veľmi maďarský a nemaďarský zároveň; vedel, že pri hľadaní pesničiek nepomáha kompas ani pas, ani cvik, že ľudová pesnička odmieta kompozičné, geometrické aj geografické pravidlá, ničí štýl, a opiera sa iba o bezútešnú ľudskú bolesť či radosť. Hocijaká stará babka vám ju zaspieva lepšie ako dievča, omladne pritom, mimochodom, najlepšie vraj spievali ženy okolo štyridsiatky, tvrdil Bartók.
Pri ľudovej pesničke netreba nadanie ani techniku, ani virtuozitu, pri ľudovej pesničke ide o čosi iné. Okrem spevu je dôležité telo spievajúceho, pretože pesnička sa rodí a zomiera iba v tej jednej jedinej chvíli. Ľudová pieseň totiž, a to Bartók vedel, ak je zaspievaná naozaj a zo dna pohára stúpa hviezda, obchádza kolom dookola našej duše, pokiaľ nemá istotu, že rozhojdá vetvičky stromu, ktorý je v každom z nás a ktoré nenachádzajú a nikdy nenájdu útechu…