Nepoznaná História

Stav každodenného používania slovenčiny je smutným dokladom ľahostajnosti nielen k jazyku, ale predovšetkým k slovenskosti. Príkladom je moja poznámka na okraj rozhovoru v sobotnej prvoaprílovej Pravde, v prílohe Víkend, s názvom „Exotických Uhrov inšpiroval úhlavný nepriateľ“. Zaujímavý rozhovor, rozširujúci obzor či obzorček poznania. Až na prepis rodových priezvisk historických rodov. Nerešpektuje, čo znamená podľa slovníka cudzích slov: neváži si, nemá v úcte, neuznáva; neriadi sa podľa niečoho alebo niekoho, nedodržiava, nezachováva – platný metodický pokyn.
Príklady: v texte sa píše „Keď som videla kaštieľ Illesházyovcov (Ilešháziovcov)...“ Správne je presne naopak, najprv slovenský prepis priezviska, v zátvorke iný (v tomto prípade maďarský). Ďalej: „Istvánovi Csákymu (Štefanovi Čákymu) podávali obed ...“. Opäť opačne, ale s jednou výhradou! Čáki je s mäkkým i. Pokračujem: „Thurzovci chodili z Bytče do Rajeckých Teplíc...“. V tomto prípade správne slovensky Turzovci nie je ani len v zátvorke. Kúpeľný text pokračuje: „Využili to napríklad Mikuláš Esterházy, Juraj Thurzo (Turzo), ale aj František Wesselényi (Vešeléni).“ Opäť správne je najprv priezviská v slovenčine a potom maďarské do zátvorky. V tomto prípade sa prejavila nedôslednosť snaživej deslovakizácie textu. Ak pri Čákim ako rozhodujúce uviedli krstné meno István v maďarčine, pri štubnianskych kúpeľných sprisahancoch to zanedbali a píšu ich slovensky. Podľa logiky tvorcov textu mali napísať: Miklós E., Gyorgy T. a Ferenc W.
Podobne svojsky, neslovensky a proti pravidlám sú texty pod ilustračnými obrázkami. Prvý sa začína: „Krisztína Nyáry (Kristína Ňáriová), druhá manželka...“. Opakujem, najprv slovensky. Vedľajší obrázok „Gašpar Illésházy v čiernom zamatovom...“ V tomto prípade sa ani nepokúsili dať priezvisko v slovenčine aspoň do zátvorky a krstné meno je naproti tomu len v slovenčine. Na nasledujúcej strane prvý obrázok predstavuje „sedmohradské knieža František II. Rákoczi“ opäť popletene a bez zátvoriek. Slovensky je to František Rákoci, maďarsky Ferenc Rákoczi. Chybovosť zaznávania slovenského práva na uhorské dejiny sa končí takýmto podobrázkovým textom. „Grófka Judita Révayová, manželka Pavla Nádasdyho...“ Správne má text vyzerať: Grófka Judita Révaiová (Judit Révay), manželka Pavla Nádašdyho (Pál Nádasdy).
Nie je to môj výmysel. Príspevok som začal odvolaním sa na metodický pokyn. On skutočne existuje. Neviete si rady so správnym písaním našich uhorských činiteľov a činovníkov, niekedy až nečinných? Nalistujte si príslušný návod na internete (na stránke ministerstva kultúry). Prípadne zalistujte v šesťdielnom Slovenskom biografickom slovníku.
Prečo lamentujem? Uhorské dejiny sú aj naše slovenské dejiny. Tým, že sa k nim nehlásime alebo ich interpretujeme len cez maďarský výklad a maďarský jazyk, stierame prínos našich slovenských predkov do kotla európskej civilizácie.