Ztohoto "védického" odkazu Ivka
www.vedy.in, ma zaujalo jednak, že autor napriek očividne slušnému prehľadu- stále nepochopil - kto sú "magyary" a má ich klasicky za "votrelcov" a potom naopak pre mňa objavná vecička- až som sa zahanbil, že to mne tiež nenapadlo…
"
Ak by sme začali toto slovo ( brat) hláskovať, tak by sme zistili, že používame – akosi podvedome – pre každé písmeno aj jeho „názov“, t.j. tvar, ktorý v slove nečítame. B hláskujeme ako „bé“, R ako „er“, T ako „té“. Ak to takto hláskujeme, tak prečo to zároveň rovnako nepoužívame aj priamo v slove? Veď by sme čítali niečo ako „béeraté“.
Azrazu naša reč znie úúúplne inak….a začína sa podobať na varianty našich jazykových podskupín.
To je tá skritá stará - zbytková časť informácie čo nám zostala z minulosti o vibrácii a ZNENÍ našej reči.
K tomu už len dodať Štúra :
„...Všetky literatúry slovanské, okrem ruskej, sú obmedzené na menšie kmene a teda na malé priestory, preto by sa otázka o voľbe všeobecného literárneho jazyka slovanského mohla vynoriť iba medzi staroslovienčinou a ruštinou. Staroslovienčina však ako taká zo života vymizla, je temer mŕtva, nemá už ohybnosť a švih jazyka živého, a my potrebujeme slovo živé, zostáva teda ako jediná na to spôsobilá iba ruština, lebo je to jazyk najväčšieho, samostatného a široko a ďaleko panujúceho kmeňa, ktorému beztak prináleží hegemónia v slovanskej rodine národov, okrem toho je ona zo všetkých jazykov slovanských najbohatšia, najúčinnejšia a najplnozvučnejšia, poznačená silou. Srbčina je čo do týchto vlastností za ňou hneď na druhom stupni...“
Ľudovít Štúr: SLOVANSTVO A SVET