Nepoznaná História

Zloženie a vlastnosti
Brezová miazga síce vyzerá a chutí ako osladená voda, ale je to oveľa, oveľa viac!!! Je to hlavne živá voda vysokých vibrácií, ktorá vyživuje naše telo aj na energetickej úrovni (pokiaľ bola zbieraná s láskou).
Obsahuje kopec liečivých látok, minerálov, vitamínov (najmä C a b), enzýmov, antioxidantov, organických kyselín, 17 aminokyselín, tiež dôležité makroživiny ako vápnik, železo, fosfor, horčík, draslík a ďalšie v ľahko vstrebateľnej forme.
Brezová voda má mnohé úžasné vlastnosti – spomeniem hlavne detoxikačné, očisťujúce, regenerujúce, omladzujúce, či močopudné. V ľudovom liečiteľstve sa používala najmä na ochorenia pľúc, obličiek, artritídu, reumatizmus, vypadávanie vlasov, dnu, obličkové kamene, skorbut, kožné problémy, ale aj rakovinu. Používala sa hlavne tiež na regeneráciu tela po zime. Bežne sa z brezovej vody robia šampóny kvôli jej vynikajúcim regeneračným schopnostiam na vlasy.
Dôležité je si uvedomiť, že keď brezovú vodu zbierame s láskou a vďakou, ona nám pomáha vyživiť a posilniť všetky bunky nášho tela.

V mäsiarskej prevádzke Dubnica nad Váhom sa v roku 1956 pokúsili pripraviť výrobok odlišný od
vyrábaných jemne mletých tepelne upravených mäsových výrobkov. Papriku v tom období nepridávali, veď aj preto dostala saláma názov Liptovská, keďže v Liptovskom regióne nebolo zvykom do mäsových výrobkov pridávať papriku.

Staré odrůdy se v mnohém liší

Pšenici jednozrnku a dvouzrnku pěstovali první zemědělci ve střední Evropě v období 5 600 let před naším letopočtem.Později je nahradila pšenice špalda a poté nastoupila moderní pšenice setá.
Staré odrůdy pšenic se od dnešních velmi liší. U moderní pšenice je nejdůležitějším kritériem výnos a množství lepku, který ovlivňuje kvalitu mouky a umožňuje výrobu kynutého pečiva. Na lepek pšenice seté jsou ale někteří lidé citliví a způsobuje jim zdravotní problémy.
Dřívější druhy pšenic mají jiné složení lepku, proto se hodí spíše na výrobu placek a jsou méně vhodné na vyrobení kynutého chleba.

Mojimi najobľúbenejšími bylinkami je materina dúška, šalvia, lipa, púpava a kostihoj. Najčastešie spracovanie bylín je sušenie. Robíme si z nich bylinkové čaje. My bylinkári však využívame oveľa viac liečivých bylinkových foriem: bylinkovú masť, tinktúru, balzam, prášok, náplasť, sirup alebo bylinkové víno.

Pod bylinkovým čajom si predstavujeme výluh zo sušených či z čerstvých bylín. Existuje však aj studený macerát. Spôsob prípravy volíme podľa toho, o aký problém ide, čo chceme dosiahnuť. Podľa toho volíme aj použité rastliny. Nie každá rastlina je vhodná na bylinkový nálev. Ak by sme ju preliali vriacou vodou, stratila by veľa zo svojej účinnosti. Iné rastliny zasa neuvoľnia účinné látky inak ako v horúcej vode alebo v alkohole.

Dlhé stoly jedálne zdobia koberce, vyšívané obrúsky, zlaté a strieborné podnosy aj riad. Už v tých dobách nechýbajú na stole príbory či špáradlá. Na stenách visia obrazy predkov a panovníkov majiteľa hradu.

Na stole sú krásne naaranžované jedlá - aby hostia nepokazili dojem z pedantne pripravených pokrmov, služobníctvo im mäsové pochutiny predkrajuje.

Počas bežného obeda by vás čakalo približne osem chodov, pri významnejších návštevách 15, niekedy až 25 druhov rôznych jedál.

„V druhej polovici 17. storočia sa zmenilo servírovanie jedál na stôl. Kým dovtedy sa jedlá prinášali na stôl podľa ich základných surovín, ako jedlá z hydiny, hovädzieho mäsa alebo rýb, po novom bola prvým chodom polievka, potom varené jedlá, pečené jedlá, teplé paštéty a nakoniec sa podávalo ovocie,“ opisuje jedálniček Diana Duchoňová z Historického ústavu SAV.

Rôzne druhy mäsa boli plnené rozmanitými plnkami a pripravovali sa na viacero spôsobov – podľa toho, aké korenie dominovalo. Najvýraznejšou ingredienciou bol ocot. Dochucovali sa ním dokonca aj dovarené a dopečené jedlá.

„Aj zahraničné návštevy sa často sťažovali, že im u nás nechutí, lebo máme silno korenené, štipľavé jedlá. Používalo sa čierne korenie, majoránka, ďumbier, cesnak, škorica, klinčeky a samozrejme, všetko sa zapíjalo silným vínom,“ vysvetľuje Duchoňová.

Sila spoločenstva včiel

Podľa Dušana Dedinského zachraňujú včelárstvo na Slovensku malí včelári, ktorí tvoria 95 percent všetkých chovateľov včiel. On sám má okolo tridsať včelstiev a ako hovorí, najdôležitejšie je dať im pokoj a nechať ich žiť si svojím vlastným životom. Napriek tomu priznáva, že svoje včielky rozmaznáva – aby nemuseli letieť po vodu až k rieke a piť ju studenú, zriadil im napájadlo, ktoré im vodu dokonca trošku zohreje. Hrdý je aj na fyzický stav svojich včielok, ktoré na rozdiel od mnohých iných včelárov nedokrmuje cukrom. „Nechávam im med na prezimovanie, nevezmem si všetko. Sú potom omnoho zdravšie a ich imunita sa nedá porovnať s imunitou umelo dokrmovaných včiel.“ Včely považuje za najdokonalejšie stvorenia na svete a okrem ich pracovitosti vyzdvihuje ich nesebeckosť, zmysel pre rodinu a spoločenstvo. Ako príklad uvádza ich správanie v zime. „Včielky žijú v zime takým polohybernujúcim spôsobom. Sú natlačené vedľa seba v úli, aby udržiavali teplo a uprostred sa nachádza kráľovná so svojou suitou. Je tam zdroj potravy a aj najteplejšie. Včielky, ktoré sú pri strede, sa však nezohrievajú dlho, aj keby mohli – najedia sa a idú vymeniť svoje kolegyne tlačiace sa z vonkajšej strany úľa, kde je najchladnejšie. Takto sa postupne všetky vystriedajú – vďaka spolupatričnosti a obete sa všetky najedia, zohrejú a prežijú do jari,“ vysvetľuje skúsený včelár.

Významnou obcou z Turca, kde sa zachovali pamiatky na olejkárov - Slovany:
slovany.eu/index.php/olejkarstvo-a-safranictvo/

Zaujímavosti z článku + je tam uvedená dobová literatúra:
“Váralja” nesprávne vysvetľované ako bratislavské Podhradie. Tam totiž nijaká lekáreň nebola. Ide o Znió-Váralja, o Kláštor pod Znievom.

Práve Slovany boli v centre olejkárskej oblasti, a preto i v erbe obec z roku 1796 sa nachádzajú dve vázy s ratolesťami a medzi nimi je kalich, ktorý je pravdepodobne znakom olejkárstva. Aj keď sa o Slovanoch v stredoveku dozvedáme len veľmi málo, je zjavné, že výrobe liečivých olejov sa venovali nielen v blízkom Kláštore pod Znievom, ale i v priľahlých obciach, medzi ktorými nemohli chýbať ani Slovany. V stredoveku pomáhali v rehoľnej lekárni pri kolégiu v Kláštore pod Znievom i želiari zo Slovian, ktorým sa ukladalo zbierať rôzne bylinky a odovzdávať ich pre výrobu liekov.

Roku 1843 sa “Národní zábavník Květy” v článku “Obchod Slowáků v turčenské stolici” podrobne zmieňuje o rozpätí ciest turčianskych podomových obchodníkov (čiže olejkárov a šafraníkov). Podľa tohoto článku Turčania vedú obchod v Uhrách, v krajinách podunajských, cez Trapezunt v Perzii, v zemiach pred a zakaukazských a v Rusku. “Slowáci z dedín Znyo-Waralyu, Walzy, Lazan a Slowan obracajú sa najmä do levanty, do európskej a ázijskej Rusi… Ich cesty vedú do Imerície, Gruzie, na perské hranice, na kaukazsko-čerkeské pomedzie, do krajín čierno a chvalinko-morských, do dedín donských a krajov povolžských, na Sibír a do Veľkej Rusi. Slovenských obchodníkov v Rusku radi vidia, lebo sa tam slovenským jazykom dobre dorozumejú. Svoju otčinu opúšťajú každoročne so štyristo vozmi, na každom je náklad v cene 15-16 tisíc zlatých. Celoročný vývoz obsahuje teda viac ako šesť miliónov zlatých, 4 400 000 zlatých v striebre”.
Okrem ďalekej cudziny chodievali olejkári s obľubou i na Moravu a do Čiech, kam im však rakúska vládla chodiť zakazovala. Turčianski olejkári tak boli už v 17. a 18. storočí prvými nositeľmi ľudových česko-slovenských stykov.

Napríklad v dokumente z roku 1754 sa hovorí, že “Matúš Polerecký, olejkár z dediny Slovany, umrel v Prahe u Milosrdných bratov. Jeho kamarát sa menoval Mikuláš Hašto, tiež olejkár, narodený v tom istom mieste, ale nevieme kde sa teraz nachádza”.

Z roku 1764 sa zachovalo potvrdenie notára Antona Benického, že obyvateľ Slovian olejkár Ondrej Dubčenka predáva borievkový, jedľová a rascový olej a terpentín z borovicovej živice.

Poddaní kláštorského “Dŕžavia” ešte pod tereziánskou urbárskou úpravou odovzdávali zemepánom, čiže jezuitskej reholi, okrem peňažnej dane aj naturálne dávky, a to predovšetkým rôzne liečivé plodiny a rastliny.
Zachoval sa Urbár z roku 1595, ktorý ukladá želiarom zbierať ruže a borievky.