Nepoznaná História

Největší cennost starých odrůd hrušek spočívá podle mladého farmáře v nekonečné škále rozmanitých chutí – sladké, šťavnaté, kořenité, máslové a mohli bychom pokračovat. „Když jsem například měl možnost ochutnat bošáckú hrušku Ružovku, která pěkně zhniličí... nedokážu takový květnatý pojem ani vymyslet. Taková hruška je kašovitá, velmi aromatická a silná na jazyku,“ rozplývá se farmář, jako by popisoval značkové víno.

Olejkári – dve storočia slávy

Viac ako dve storočia, s drevenými krošňami – pudlami na chrbte, brázdilo cesty – necesty Európy a časti Ázie tisíce pútnikov – olejkárov.
Ľudová výroba liečiv z prírodných zdrojov, vhodný a pomerne lacný zdroj živobytia, nezostala len v Znievskom Podhradí – Kláštore pod Znievom a v susedných dedinkách – Lazany, Slovany, Ležiachovce, Valča, Mošovce, Sklabiňa, Bystričky, Trebostova a Turčiansky sv. Peter. Rozšírilo sa to po celom Turci, ale vzácna pamiatka sa zachovala len v jedinej dedine Slovany – drobná kaplnka s lipou.
Podľa záznamov archívov Turčianskej stolice z počiatku 18. Storočia, v dobe najväčšieho rozmachu olejkárstva, odchádzalo do sveta približne 900 – 1000 „ predavačov olejov“. Bola to celá jedna desatina obyvateľov – dospelých mužov.

Vengierski doktori
Údaje o vysokých počtoch olejkárov počas mnohých desaťročí svedčia o ich bezchybnom uplatnení sa v cudzine, kde pospolitý ľud, tak ako u nás, bol v ochrane zdravia pri absolútnom nedostatku lekárov odkázaný sám na seba. Neznámy cudzinec núkajúci lieky na všetky choroby bol všade vítaný. V Poľsku a Rusku, kam smerovala väčšina ciest olejkárov, získali si medzi ľudom titul – vengierski doktori – uhorskí lekári. Svoje miesto si našli aj v poľských a ukrajinských piesniach a koledách.
Mená Kučeru zo Sklabine a Hlavatu z Turian sa dostali aj do dobovej literatúry.
V roku 1749 vyšlo prvé nariadenie, ktoré značne obmedzilo olejkársku činnosť.

Z nariadenia Márie Terézie z roku 1749:
1. Stoliční slúžni za pomoci richtárov musia urobiť súpis všetkých, čo obchodujú s liekmi.
2. Olejkári môžu dostať pasy iba úradnou cestou na základe uvedeného súpisu a po súhlase stolice ich vystaví stoličný notár.
3. Pasy sa vydávajú na obdobie jedného roka.
4. Okrem olejov pripravených doma a zapísaných v pase, nesmú olejkári s inými vecami obchodovať.
5. S teriakom, alkermešom, medvedím sadlom a kamenným mliekom môžu obchodovať iba na povolenie stoličného lekára.
6. Na cesty nesmú brať so sebou sluhov.
7. Tí, čo sa sprotivia nariadeniu, budú potrestaní 50 palicami, zhabaním liekov a zákazom obchodu.

Posledným úderom olejkárstvu bola dohoda Saska, Ruska a Rakúska z roku 1835, podľa ktorej každý olejkár prichytený pri predávaní olejov mal byť ako zločinec odsúdený na 5 rokov nútených prác.

Zdroj:
Časopis Harmonia z roku 1997