Nepoznaná História

už si deti naočkovali že aljaška je ich a vezmú si ju späť. to je skvelé...kedy si naočkujeme naše deti že južná zem bola je a bude naša...síce laubert hovoril že sa to späť vráti ale ja nedokážem byť taký optimista. najžidovskejší štát hned po izraeli si tí nosáči nenechajú vziať spať slovienmi.

Júsius Caesar Zápisky O vojne Galskej v češtine:
kramerius5.nkp.cz/view/uuid:50c557b0-6d0...e4-a354-005056825209

Zaujímavé.

Pátrání egyptologa Miroslava Bárty a dokumentaristy Petra Horkého po pravidlech, která doposud vždy v dějinách určovala nastávající kolaps. Během tohoto pátrání procestují celý svět a setkají se s klíčovými osobnostmi. Jak daleko od svého konce je současná globální civilizace?

www.miroslavbarta.cz/film-civilizace/

Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.

Dušan napísal: Eduard Chmelár-áno ten...napísal knihu "REKONŠTRUKCIA SLOVENSKÝCH DEJÍN". Vraj sa bleskurýchle vypredáva a je to HIT ! Číta z nej na Ichtrúbe. Posúďte...
ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...580&Itemid=114#19118
*** tá kniha je hotová katastrofa pre nerozhľadených!
To nie je rekonštrukcia , ale "konštrukcia" slovenských dejín v pozadí pod taktovkou maďarskej insitnej pseudovedy.

Nie som zástanca "pálenia kníh", ale túto by som dal zošrotovať! až na pár exemplárov pre názornú ukážku k didaktike dejepisu - doc. PaedDr. Miroslav Kmeť, PhD. !

** priebežne budem niektoré ukážky konkretizovať

nesedí terminológia, preklady, geografia, sú tam mýty, ...
nepozná luteránov, kalvínov — splieta ich s evanjelikmi, protestantmi, ...
zamlčiava niektoré fakty okolo historických postáv, vytvára konštrukty …
Je to rafinovaná spleť faktov a pseudohistorických mýtov.

*2021-04-07 - 13
Už po prvom "zbežnom prečítaní“ som usúdil, že táto kniha rozhodne nepatrí do rúk nerozhľadeného čitateľa!
A už vôbec nie do rúk mládeže!
Kniha je tendenčná, zavádzajúca, históriu ponúka v mnohých pasážach cez filter maďarskej historiografie!
Sú v nej uvádzané niektoré pseudohistorické mýty, nepodložené, aj rozporuplné informácie.
Nesedí terminológia, preklady, geografia, …
Nepozná luteránov, kalvínov — splieta ich s evanjelikmi, protestantmi, ...
Zamlčiava niektoré fakty okolo historických postáv, vytvára konštrukty …
Je to literárne, publicisticky kvalitne napísané dielo, ale ako sofistikovaná spleť faktov a mnohých
pseudohistorických mýtov.

Predbežne na ukážku uvediem dva náhodne vybrané príklady zo strán 184,185.

s.184 /*Citujem úryvky*/:
„Ján Kollár …. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom nábreží v Budapešti sa stal
vďaka nemu najdôležitejším centrom pešťbudínskych Slovákov, ktorých tam v tom čase žilo
viac ako v ktoromkoľvek inom uhorskom meste (k priaznivým podmienkam pre rozvoj
slovenského obyvateľstva v Pešti treba pre komplexnú ilustráciu dodať, že peštianským Slovákom,
najmä katolíckym veriacim, dosť výrazne pomáhal i hrdý slovenský vlastenec, vtedajší uhorský
primas, ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, ktorý v roku 1822 nariadil, aby sa v slovenskej
štvri Jozefov – Józefváros na omšiach kázalo popri nemčine aj po slovensky, podporoval
bernolákovskú literatúru a za Slováka sa hrdo označil aj pred pápežom Levom XIII. pri svojom
vymenovaní za kardinála roku 1828). Pikantnou zhodou historických okolností sa stalo, že práve
v tomto kostole Ján Kollár konfirmoval dvoch najväčších Maďarov 19.storočia, ktorých rodiny
sa však v tom čase ešte hlásili k slovenskému pôvodu – vodcu maďarskej revolúcie Lajosa
Kossutha a básnika Sándora Petófiho.
Starobilý rod Košútovcov pochádza z Turčianskej stolice a zemianske výsady získal 1263 za
panovania Bela IV., ktorý spoluvytváral slovenskú šľachtu. (257) Lajosov otec Ladislav, slovenský
právnik, sa neskôr usadil v južnom Zemplíne, kde väčšinu obyvateľov tvorili nemajetní Slováci.
(258)
(257) VAS, Zoltán: Kossuth Lajos élete. Magvetó kiadó: Budapest, 1976, s.835
(258) LENDVAI, Paul: Maďari. Víťazstvá a prehry. Kalligram: Bratislava, 2011, s.196

s.185
„ … Lajos Kossuth v detsve nevedel po maďarsky, chodil do slovenskej ľudovej školy v Záturčí
a jeho príbuzný, notár z Vrútok Alexander Liebhardt mu o niekoľko desaťročí neskôr pripomenul
a ukázal slovenský šlabikár, z ktorého sa budúci vodca maďarskej revolúcie učil čítať a písať. ...“
*/ Koniec citátu. */

U Alexandra Rudnaya chýba odkaz na zdroj: „za Slováka sa hrdo označil aj pred pápežom
Levom XIII. pri svojom vymenovaní za kardinála roku 1828“.
Autorom uvedený rok 1828 je nesprávny. V danom roḱu bolo verejnosti oznámené jeho
vymenovania za kardinála! Vymenovaný bol „in petto“ roku 1826, 2. októbra.
O tento zdroj k výroku som pred rokmi požiadal pána Prof. Ďuricu, žiaľ neúspešne.
Nevedel mi uviesť žiaden konkrétny odkaz na primárny zdroj takéhoto výroku.

Otázka do pléna: "Uvedú nám historici konečne relevantný dobový zdroj k tomuto výroku?"

Tento výrok preto považujem predbežne za nepodložený pseudohistorický mýtus.

Na druhej strane, práve s obsahom výroku je v ostrom rozpore iný dobový zdroj:

„Slawismus und Pseudomagyarismus...“, 1842, Anonymus, ( Ján Čaplovič (1780-1847) ), str.54,
( books.google.at/books?pg=PA54&id=z-opAAAAYAAJ& )
z ktorého citujem:
„ … Waren der Primas Rudnay und so viele andere berúhmte Staatsmäner, geborene Slowaken, auch nur Kleinhäusler?
Derselbe Thaiß, in seinem Grundsäßen überhaupt sehr unbeständig – der im Jahre 1817 die slawische Sprache bis in den Himmel erhob, schimpfte im Jahre 1825. XII. 18. auf das Schändlichste über die Slowaken (wiewohl er selbst ein geborner Slowak war), daß sie magyarische Ortschaften slowakisiren, wo er doch gerechter Weise nur über diese hätte schimpfen sollen, daß sie sich slowakisiren ließen, oder eigentlich, daß sie sich slowakisirten; denn daran sind doch die Slowaken ganz unschuldig, wenn andere Völker ihre Sprache lernen.“

„... Bol primas Rudnay a ďalší známi štátnici, rodení Slováci, tiež len roľníkmi?
Tento je vo svojich základných princípoch spravidla veľmi nejednotný -v roku 1817 vyzdvihoval
slovanský jazyk do nebies, ale v roku 1825 preklínal najnehanebnejším spôsobom Slovákov (hoci
sám bol rodeným Slovákom), že slovakizovali maďarské dediny, keď sa mal spravodlivo sťažovať,
že sa nechali slovakizovať, alebo vlastne, že boli dediny slovakizované; pritom Slováci sú v tom úplne nevinne, keď sa iné národy učia ich jazyk. ….“
*/ Koniec citátu, prekladu. */

Autor, pán Chmelár, sa prakticky v celej knihe odvoláva prevažne na sekundárne zdroje, ktoré
môžem označiť za zdroje spravidla filtrované maďarskou verziou histórie Uhorska – Slovákov.

Ako konkrétny príklad dám ukážku k odkazu autora č. (258), kde obsah niektorých pasáží z
priľahlých strán textu je dokonca v priamom rozpore s vlastným textom autora.

Vzhľadom k tomu, že slovenské vydanie knihy P.Lendvaia: „Maďari“ nie je v books-google
dostupné, použijem za účelom ukážky „štatisticky úplný“ český preklad z nemeckého originálu,
s poukázaním na niektoré, v slovenskej verzii cenzurované vety, z konkrétnych odsekov.
( to „štatisticky úplný“ znamená, že počet viet korešponduje nemeckému textu, ale samotný preklad
je postihnutý „syndrómom A.Bernoláka“, pričasto nepozná rozdiel medzi „uhorský“ : „maďarský“)

Tisíc let maďarského národa - Strana 172
www.google.sk/search?tbm=bks&hl=sk&q=Kos...ma%C4%8Far%C5%A1tina
Paul Lendvai · 2002 · ‎Zobrazenie úryvkov
Nájdené v tejto knihe – strana 172
„… Kossuthova matka Karolina Weberová pocházela ze spišské , tedy německé rodiny , která se usadila v hornouherském Prešově . Kossuthovou mateřštinou však byla nepochybně maďarština , i když také dobře ovládal němčinu. *? Crankshawova tvrzení o Kossuthově matce jsou
neprokazatelná; se synem si dopisovala maďarsky. *? Vícejazyčnost nebyla rysem rodinným , ale
regionálním . Svérázné spišské maďarsko - slovenské okolí ovšem nic nemění na tom , co sám
Kossuth napsal v jedné poznámce : „ Narodil jsem se jako Maďar a jako Maďar jsem byl vychován.“ Jiným jazykům se učil jako jazykům cizím. ...“

*?ph - táto veta je v slovenskom vydaní cenzurovaná, ako aj niekoľko následných viet!
Tie teraz necitujem *?
*ph pre porovnanie uvediem aj úryvok textu z nemeckého originálu, kde upozorňujem na problematiku terminologickú - prekladovú, že „ungarisch, Ungar“ nemusí vždy znamenať „magyarisch, Magyar“, ako to je práve tu, vo vyššie citovanej pasáži českého vydania!:

„ … Kossuth Muttersprache war aber zweifenlos Ungarisch, wenngleich er auch Deutsch gut
beherrschte. Crankshaws Behauptungen über Kossuths Mutter stimmen nachweislich nicht; sie
hat mit ihrem Sohn auf ungarisch korrespondiert. Die Mehrsprachigkeit war kein familiäres, sonder regionales Charakteristikum. Das eigenartige ungarisch-slowakische Zipser Umfeld ändert aber nichts daran, daß Kossuth selbst in einer Notiz schrieb: „Ich bin als Ungar geboren und als Ungar erzogen worden“ ...“

*“Otázka nielen na pána P.Lendvaia“ k textu „ Mehrsprachigkeit“ …“ : „A ako sa potom
dorozumievali v rámci regiónu jednotliví príslušníci rodiny, keď samotné rodiny neboli „
Mehrsprachig“?“ Nezdá sa vám, že tu niečo nesedí?
To tam mali, v rámci regiónu, miestnych tlmočníkov, ktorí pri jarmokoch prekladali pri
obchodovaní? To krčmár pri oldomáši k úspešným obchodom tlmočil kupujúcim a predávajúcim?
Alebo na regionálne trhy mali dovolené ísť len osoby s certifikátom „študovaní v Lingua Latina“?

The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat - Strana 207
Paul Lendvai · 2021
Nájdené v tejto knihe – strany 207-209 sú dostupné na nete ( predbežne 20210408)
The English historian A.J.P. Taylor saw Kossuth's role in a similar light : “ He was the first dictator , who came to power by ... 4 In his book The Fall of the House of Habsburg the journalist and historian Edward Crankshaw went to the extreme …

The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat
Paul Lendvai · 2003
"--Istv n De k, Columbia University "When Paul Lendvai, the indefatigable observer of Eastern Europe, writes a book, he has in general something exciting to relate. . .

Die Ungarn: ein Jahrtausend Sieger in Niederlagen - Strana 238
Paul Lendvai · 1999 · ‎Zobrazenie úryvkov
Nájdené v tejto knihe – strana 238
... an die Macht kam . « 4 Den Vogel schoß der englische Publizist und Historiker Edward Crankshaw in seinem Buch Der Zusammenbruch des Hauses Habsburg mit folgendem absurden Vergleich ab : Er will - wie Hitler ein Deutscher ...

Magyarok: Győzelmek és kudarcok
Paul Lendvai · 2012
Egyszerre belülről és kívülről, s mindenekelőtt politikai és anyagi befolyásoktól függetlenül, öncenzúra nélkül, időnként humorral vagy szarkazmussal próbáltam írni az elmúlt ezer év sikereiről és bukásairól, a ...

Die Ungarn: Eine tausendjährige Geschichte
Paul Lendvai · 2020
- Was nach der Wende geschah: Zusätzliche Kapitel beleuchten die letzten 30 Jahre der ungarischen Geschichte - Aktualisierte und erweiterte Neuauflage mit umfangreichem Bildmaterial - Paul Lendvai ist renommierter Journalist, Osteuropa ..

pre úplnosť info z HS:
Rekonštrukcia slovenských dejín. Eduard Chmelár o svojej vedeckej knihe, ktorá žne úspech medzi laikmi, i o tom, prečo pri jej vydaní nechcel „hádzať perly sviniam“
icon 363
Bratislava 11. apríla 2021 (HSP/Foto:Facebook, TASR – Marko Erd)
www.hlavnespravy.sk/rekonstrukcia-sloven...erly-sviniam/2498032

( Kniha je tendenčná, zavádzajúca, históriu ponúka v mnohých pasážach cez filter maďarskej historiografie!
Sú v nej uvádzané niektoré pseudohistorické mýty, nepodložené, aj rozporuplné informácie.
Nesedí terminológia, preklady, geografia, …
Nepozná luteránov, kalvínov — splieta ich s evanjelikmi, protestantmi, ...
Zamlčiava niektoré fakty okolo historických postáv, vytvára konštrukty …
Je to literárne, publicisticky kvalitne napísané dielo, ale ako sofistikovaná spleť faktov a mnohých pseudohistorických mýtov. )

Pokračujem v čítaní „Rekonštrukcia slovenských dejín“ (RSD).
Pri mene „Daniel Krman“ s.142-143 mi padol do oka odkaz na: „Dokumenty slovenskej národnej identity
a štátnosti. I“ (DSNIš).
Začítal som sa do oboch. Z nich ponúkam malú ukážku „splietanie protestantov, evanjelikov …
ako sofistikovaná spleť faktov a pseudohistorických mýtov z filtra maďarskej historiografie“.
Tu aj za pomoci celej skupiny „renomovaných slovenských historikov“ v práci DSNIš .

RSD s.142 /*Citujem úryvok*/:
„… Prísľuby náboženskej slobody zasa lákali evanjelikov. Berčéniho vojenský kňaz a neskorší superintendant Daniel Krman posvätil roku 1707 v Žiline kurucké bojové zástavy a pri tejto príležitosti predniesol oduševnený prejav s výzvou na účasť v povstaní.(208) ...“
---
(208) Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Národné literárne centrum
Bratislava, 1998, s.232-233
*/ Koniec citátu. */

DSNIš, s.232-233 citujem :

72 Výzva na účasť v protihabsburskom povstaní Františka II. Rákociho a posviacka povstaleckých zástav okolo roku 1707

… Zaujímavé svedectvo o účasti Slovákov na povstaní a posvätení povstaleckých zástav evanjelickým superitendantom Danielom Krmanom podáva dobová báseň neznámenho autora.
Posviacka zástav na Myjave nie je iným prameňom dokázaná. Podobná posviacka sa uskutočnila v Žiline 8.3.1707. keď Daniel Krman posvätil osem nových zástav kuruckého vojska vedeného
plukovníkom Urbanom Celderom.

Biskup Krman na Myjave zástavy svatí
Podte chlapci do Myjavy.
Pán biskup svatí zástavy.
S radostú sa podivíte,
keď jej farby uvidíte.
Oznámim vám jejich ména:
Biele, zelená, červená.
Červená do boja volá
Mládež z celého okolá.
Zelená značí slobodu,
Která sa stane národu.
Biela nám potom v krátkom čase
Kostoly navráti zase.
Kto lásku k vlasti cíti,
Ten sa hnedka zbroje chytí.
Hľa, bubnujú, trúba, zvoňá,
Sadni si každý na koňa.
Na tú reč z Myjavi tisíc
Z okolních dedín ješte víc
Mládencov sa zverbovalo,
Pri zástavách prisahalo.
Potom biskup Krman kázal,
Vojakov k tomu zavázal,
Aby sa pekne chovali
A nikde nerabovali.
S motlidbú dokonal svú reč
A vojsko sa odobralo preč.
---
Lycejná knižnica v Bratislave – originál rukopisnej zbierky (bez signatúry).
Edícia: Csanda, S.: Törökellnes és kuruc harcok költészetének magyar-szlovál kapcsolatai. Irodalomtörténeti füzetek 32. Budapest 1961, s.198
*/ Koniec citátu. */

Otázky:
„Odkedy bol Krman biskupom?“
„Kedy zaviedli luteráni funkciu biskupa?“
„Odkedy luteráni podporovali farby kalvínov?“
„Čo vieme o kryptokalvinizme Františka II. Rákociho?“
„Prečo sa „stavovské povstania“ viedli prakticky výhradne na území dnešného Slovenska?“
„Prečo sa „protihabsburské povstania“ viedli zhodne prakticky výhradne proti územiu dnešného Slovenska?“

*takýchto otázok by sa našlo určite viac ... a teda aj DSNIš treba čítať kriticky, brať s rezervou!

Die Neue Zeit - Zväzok 23,Vydania 1–26 - Strana 784
1905 · ‎Zobrazenie úryvkov
Nájdené v tejto knihe – strana 784
Weshalb waren also die Magyaren „ revolutionär “ und die Slaven „ konterarevolutionär “ ? Deshalb – antwortet Engels – weil nur die magyarische Nation ein Faktor des Fortschritts war , aktiv in die Geschichte eingegriffen hat und auch jekt ...

* čiastočne ma recenzent na HS predbehol ...
Marián Tkáč vstupuje do polemiky o Chmelárovej knihe: Potrebujeme orať a preorať, zrekonštruovať celé naše dejiny
0
Bratislava 16. apríla 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

www.hlavnespravy.sk/marian-tkac-vstupuje...-nase-dejiny/2503986

Skutočné dejiny sa ich výkladom nemenia. A teda ani výkladom ľavicového intelektuála skôr liberálneho razenia. Pri čítaní sviežo napísaného výletu do slovenskej minulosti, ktorý nazval Eduard Chmelár „Rekonštrukcia slovenských dejín“ (Vydavateľstvo SSS 2021, 238 strán) som si uvedomil, že naozaj „nemáme právo vyhlasovať vlastné názory za jediné pravdivé“ (s. 165) – a o to je posúdenie Chmelárovho textu zložitejšie

Ilustračné foto

Lebo na báze recenzie tejto knihy by sa dala napísať nová „rekonštrukcia“ našich dejín po „Kollára“. Konečne začínajú mysliaci Slováci všetkých odtieňov písať o slovenskej minulosti oveľa inak, ako to bolo donedávna bežné i „slušné“, ale ešte stále nie úplne inak. Lebo koľko hláv, toľko rozumu. Dôležité sú „slovenské oči“, ale aj „slovenské srdce“, aby sme odkryli utajené, tajné, zamlčané, neznáme dejiny, dokázali, že to bolo „úplne inak“, že „nie sme tu odvčera“, prípadne našu minulosť „zrekonštruovali“.
Každý má svoje limity, lebo doba polyhistorov sa minula. Chmelárove limity sú „ľavé“, ale už iné, akými disponoval na svoje časy odvážny Mináč, keď si dovolil nazvať Engelsa feldvéblom marxizmu. Ľavicový Chmelár uprednostňuje určitý okruh literatúry a autorov, občas na vlastnú škodu, lebo mu unikajú „hmatateľné dôkazy“ (s. 158). A tie sú aj u Papánka, aj u Sasinka, aj u Ďuricu. Keby napríklad poznal Antona Semeša, netvrdil by, že prvých kresťanov na Slovensko priviedol Markus Aurelius (s. 17) okolo roku 170, lebo tak urobil už sv. Peter pred rokom 50 (keď k Vaniovi zrejme do Nitry vyslal misionárov Juventiniusa a Syrusa).
Chmelár vyzdvihuje určitý typ osobností, predovšetkým čechofilov. Akosi samozrejme Masaryka (aj keď Chmelárova rekonštrukcia dejín sa končí práve v čase, keď sa malý Tomáš len učil hovoriť), ale aj Jána Kollára a Pavla Šafárika (ten sa na sklonku života podpisoval ako Šafařík). Možno príde na rad aj Vajanský (v pokračovaní) a ja si rád prečítam jeho „pasovačku“ s Masarykom Chmelárovými očami.
Na scénu slovenských dejín však Chmelár zaslúžene uvádza aj Hajnóciho i iného Kollára (Adama Františka), aj Andreja Hadíka, i celý rad „menševikov“, osobnosti s menším významom pre slovenskú prítomnosť (Plachý, Ribay, Hrdlička). A až takmer do nebies dvíha Bočkaja, Tökölyho, oboch Rákociovcov a odpúšťa im ich krutosti, ktoré doslova opomína: zavraždenie košických mučeníkov v roku 1619 (pričom nezabudne na „odplatu“ druhej strany v podobe „Prešovských jatiek“ v roku 1687), nevšimne si ani rozsekanie vyslancov Turčianskej stolice v Ónode v roku 1704 i smrtonosnú streľbu rákociovcov do baníkov v Štiavnických Baniach o rok na to, nevie ani o beštiálnom umučení posledného Drugeta, Žigmunda v roku 1684 Imrichom Tökölym v Košiciach. Košice: sú naozaj pyšné na storočie, v ktorom boli hlavným mestom zväčša kalvínskych rebelantov (1604-1711)? Sú spokojné s tým, že ich katedrálu sv. Alžbety okupuje František II. Rákoci a spol. v podzemí a kôň klaňajúci sa tureckému sultánovi v interiéri? Pokiaľ viem, nie.

S Košicami súvisí aj „rozpor Západ – Východ“, vychádzajúci z členenia Slovenska ako centra kráľovstva po roku 1530. Je však naozaj pravda, že podiel Východu na národných snaženiach Slovenska je malý? Veď len púte v Levoči, ktoré chceli maďarské úrady zakázať, lebo sa na nich schádzali desaťtisíce Slovákov, a slovenská kázeň oslovila násobne viac poslucháčov, ako noviny či časopisy v náklade niekoľkých desiatok výtlačkov. A na záchranu ktorých na prelome 19. a 20. storočia zozbieral Ján Straka 5000 podpisov! A americkí Slováci zväčša z východu, Janko Slovenský, Michal Bosák, Štefan Roman. Východniarmi napokon boli aj prezidenti Kováč a Schuster.
Chmelár úplne prehliada duchovný rozmer slovenských dejín, ako keby kresťanstvo nebolo „kostrou“ slovenskej minulosti. Ľavicovosť priam „svieti“ pri spochybnení „kresťanskosti“ cyrilo-metodskej misie (s. 35) – kresťanským však do Veľkej francúzskej revolúcie bolo doslova „všetko“.Úcta k Matke Božej sa u nás neprejavila len v desiatkach pútnických miest (Sedembolestná sídli v Šaštíne od čias Márie Terézie), ale bola až takou realitou, že Uhorsko sa istý čas oficiálne menovalo „Regnum Marianum“ a s týmto označením sa v Kremnici razili mince. To Chmelár nevie.
Nemožno celkom súhlasiť s tvrdením o „neúspechu“ cyrilo-metodskej misie, či dokonca o „fiasku cyrilo-metodských predpisov“ a o ich „mimoriadnej tvrdosti“ (s. 37), pričom už čoskoro naopak čítame, že Metod v Súdnom zákone pre laikov „napomínal pred prílišnou krutosťou“ v boji proti nepriateľom (s. 43). Súvisí to zrejme s tým, že autor akosi väčšmi „fandí“ protestantom ako katolíkom. Má pravdu, čin Juraja Turza z roku 1610 (ustanovenie slovenskej luteránskej cirkvi) mal ohromne pozitívny dopad na slovenské dejiny. Uvádza však pritom, že to bol „jeden z hlavných dôvodov, prečo evanjelická inteligencia zohrávala oveľa významnejšiu úlohu v slovenskom národnom hnutí ako katolícki vzdelanci, ktorých získal pre prácu za národ vo väčšom meradle až Andrej Hlinka“ (s. 129).
Nuž ale na s. 164 tvrdí, že evanjelici boli „na prelome 18. a 19. storočia pasívnejší ako katolíci“, čo napokon potvrdzuje aj celý rad ním spomenutých katolíkov, ktorí sa zaslúžili o slovenský národ: Bernolák, Fándly, A. F. Kollár, Timon, Papánek, Rudnaj, Hamuljak a aj Selepčeni. O ňom doslova píše, že prispel „významným spôsobom k záchrane európskej civilizácie“, ale na tieto zásluhy „vrhá tieň „brutálny postup proti evanjelikom v Uhorsku.“ Veď hej, vo svetle „blahorečenia“ Rákociovcov, dvojaký meter?
Pokiaľ ide o pojmy „slovienčina“ a „Slovieni“: ide o novotvar, ktorý nepoznal a nepoužíval ešte Ľudovít Štúr. Zaviedol ho český jazykovedec Georg/Jiří Polívka až v roku 1883, aby obrúsil rodiaci sa slovenský nacionalizmus. Položil si otázku, či máme jazyk z čias Cyrila a Metoda nazývať „staroslovenským“ alebo „starobulharským“ a navrhol pridať nad „e“ mäkčeň: „staroslověnský“ a vec je vyriešená: veď „starosloviensky“ už predsa len nie je „starý slovenský“.
Ale tieto výhrady nebránia zopakovať, že prišla na svet sviežo napísaná kniha o kontinuite „slovenskosti“ na tomto území, a to – aj keď trochu trasľavo – už od čias „narodenia Krista“. Chápem používanie tohto pojmu pri delení letopočtu nielen za rešpektovanie dlhodobo zaužívaného úzu v našej spisbe, ale aj ako prihlásenie sa autora k viacerým jej tradičným východiskám i záverom. Treba oceniť Chmelárovu odvahu, že bezhlavo nezotrváva pri kostlivcovi v našich skriniach, pri okrídlenom „sťahovaní sa národov“ na spôsob: „Pozor, pozor, stanica Laugaricio! Z prvého nástupišťa odchádza vlak s poslednými Keltmi, na druhé nástupište prichádza vlak plný Slovenov!“ Vie, že Šafárikova teória o Slovanoch ako pôvodných obyvateľoch Európy „nemusí byť úplne chybná“,a že „rozšírený názor, že Slovania prišli na územie dnešného Slovenska až na prelome 5. a 6. storočia, považujeme za neudržateľný.“
V knihe je viacero objavných informácií, čitateľ sa bez väčšej námahy dozvie o dôležitých aktoch, ktoré vyvracajú časté názory o absencii slovenskej identity pred rokom 1918, bežné u susedov, ale i u našich ultraliberálov. Chmelár našťastie k nim nepatrí, vie, že pápežská bulla Industriaetuae z roku 880 je neporovnateľne viac ako napríklad mýty v Anonymovej kronike – tú ani nespomína. Zmieňuje sa o vzniku slovenskej pozemkovej šľachty, píše o komisionálnej previerke schopností slovenských a nemeckých hutníkov v Kremnici v roku 1663 s víťazstvom Slovákov (veď napokon slovenské bane mali staršiu tradíciu ako nemecké). Občas sú však „nové fakty“ nezdokumentované. Napríklad, že Rastislav zabil Pribinu (s. 33), že „roku 906 Mojmírovcov pri rozhodujúcom útoku Maďarov na Moravanov vyvraždili“ (s 49), nevedno odkiaľ vie o znásilňovaní dvorných dám kráľovnej Márie na lodi z Pešti do Bratislavy v roku 1526 (s. 110).
A predsa len: tak, ako má autor pravdu, že sme zabudli na uhorské časy, v ktorých sme sa „stali Slovákmi“, že sme sa trestuhodne vzdali nášho výrazného podielu na tvorbe uhorského kráľovstva a neskôr na budovaní habsburskej ríše, a preto dnes „musíme náš vlastný podiel na nich rekonštruovať…“ tá pravda je „širšia“. My sme sa vzdali, resp. neprotestovali sme, keď nám iní vnucovali ich, ale nie slovenský pohľad aj na iné úseky našich dejín. Ak aj Chmelár je sčítaný (naozaj ako málokto na súčasnej našej politickej scéne), nevie o niektorých dielach, ktoré by mu pomohli „zrekonštruovať“ aj časy „spred Uhorska“, teda vznik a vôbec beh takzvanej Veľkej Moravy, a to na základe ním žiadaných „hmatateľných dôkazov“. To by mu zrejme „rozviazalo ruky“ i pri samotnom pojme „Veľká Morava“: autor ho nijako nenadužíva, aj keď III. kapitola je o „Veľkomoravskom období“. Akoby však cítil neprimeranosť tohto do hláv vbitého klišéovitého pojmu – na ktorý sa naši západní susedia tak radi dovolávajú, berúc pritom do úst Porfyrogeneta a jeho „MegaléMarabiu“, ktorá sa však „narodila“ až o polstoročie po smrti Svätopluka – lebo sem-tam použije aj iné meno, napr. „Slovanské kráľovstvo Svätopluka“ (s. 46).
Akoby to bolo naveky dané a platné: „Veľká Morava“ vznikla v roku 833 tak, že „Mojmír vyhnal z Nitry Pribinu“, „Morava anektovala Nitravu“ (s. 47). Táto „pravda“ má oporu len v jedinom dokumente, v „Spise o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“ („Conversio Bagoariorum et Carantanorum“), ktorý napísali v rokoch 871-873 na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina pri obrane svojho konania proti Metodovi. Citujeme editora „Prameňov k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1968), Petra Ratkoša: „Je to vlastne jediná, a preto i veľmi dôležitá správa (sic!) o vyhnaní Pribinu a jemu verných veľmožov z Nitrianska Mojmírom, kniežaťom starej Moravy asi r. 833.“ Historici zvyknú hovorievať, že jeden prameň – žiadny prameň, len práve taká vážna udalosť v našich dejinách má byť výnimkou? Na základe dvoch viet v tomto spise „stvorili“ historici „Veľkú Moravu“ na základe teórie o podmanení Nitravy Moravou. A bodka. Bodka?
Na iný pohľad, zrejme oveľa bližší pravde, potrebujeme „pomoc“ nemeckých historikov. Tu je. O Spise/Conversio sa vyjadril nemecký historik Hans Dieter Tönsmeyer v texte „In castro Chezilonisnovitter Mosapurcvocato,“ ktorý je v knihe „Koceľ a Blatnohrad“ (Marianka 2013), ako o „polemickom spise, ktorý bol vsadený do roztržky s Metodom, aby sa dokázalo prednostné postavenie Salzburgu v misii Korutánska a Dolnej Panónii.“ Vedno s ďalšími po nemecky pišúcimi autormi H. Wolframom, F. Lošekom, A. Scharerom a G. Scheibelreiterom tvrdí, že Spis/Conversio bol zlostnou reakciou na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda, „odôvodnením“ jeho uväznenia po úspešnej misii v Ríme. A teraz to najdôležitejšie: „Pri zmienke o Pribinovom krste v Traismaueri (827/828) ide jednoznačne o lož“ (s. 60). Vychádza sa pritom z toho, že nitrianska kniežacia rodina bola kresťanskou už v čase nadviazania vzťahov k Bavorsku, pričom spojenectvo bavorského vojvodu Odila s „nitrianskymi Slovenmi“, členmi kniežacej rodiny z Nitry (Fürstenfamilie von Nitra), je v ríšskych análoch dosvedčené v roku 742/743, odvtedy boli členmi Salzburského bratstva v Opátstve sv. Petra. Keďže do tohto bratstva mohli vstupovať iba kresťania, predkovia budúceho nitrianskeho vládcu Pribinu nemohli nebyť v polovici 8. storočia kresťanmi.
Z toho istého prameňa (Tönsmayer) sa dozvedáme, že keď salzburský arcibiskup Adalram v roku 827/828 vysväcoval kostol vo vlastníctve Pribinu v Nitre, ten bol až v poradí druhým kostolom, v Nitre stál chrám zasvätený patrónovi regensburského biskupstva sv. Emerámovi už pred rokom 762, za vlády bavorského vojvodu Tassila, ktorý bol spríbuznený s Nitranmi. Jeho dcéra Cotania sa vydala za Nitrana Oaza v roku 778.
Ak tieto informácie spojíme so správou iného nemeckého historika, Johannesa Tutmaira, nazývaného Aventinus(1477-1534), z diela „Annales ducum Boiariae/Bayerische Chronik“ (Anály Bavorov/Bavorská kronika), že „kráľ Pribina staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna,“ máme dôkaz, že „Nitrianske kráľovstvo“ sa v časoch „kráľa Pribinu“ rozprestieralo na obidvoch stranách rieky Moravy. Pri pohľade na mapu je jasné, že Pribina z Nitry na „svoje panstvo“ do Brna musel najprv prejsť 110 kilometrov po Mikulčice (údajné centrum moravských Mojmírovcov, v záznamoch však o ňom niet zmienky), a potom ešte absolvoval 60 kilometrov do Brna.
A čo sa stalo okolo roku 833? Nepriaznivé dôsledky pre Pribinu mali bavorsko-franské rozbroje. Keď Frankovia ovládli Bavorsko, a v januári 836 umrel Adalram, prišiel Pribina o jedného zo svojich vplyvných ochrancov. Vtedy (r. 863) musel zrejme pod tlakom Frankov, opustiť Nitru, a Frankovia kráľovstvo svojho suseda zmenšili. Moravania si teda nepodmanili Nitranov, iba sa od nich oddelili! Frankovia od „probavorskej“ Nitry oddelili Moravu, a tam dosadili Mojmíra spomedzi južných Slovanov, pre ktorých je typické zakončenie mena na „mír“. V roku 863 nevznikla teda „Veľká Morava“, ale od „Nitrianskeho kráľovstva“ sa oddelila jeho západná časť: Morava. Tej vládol do roku 846 Mojmír, keď ho ešte počas Pribinovho života nahradil na moravskom stolci – a ten mohol byť pri ústí rieky Morava na Devíne – Rastislav. A v postpribinovej Nitre dospieval Svätopluk.
Toto sú vážne závery a na ich základe možno, vlastne treba „rekonštruovať“ naše doterajšie vedomosti. A pojem „Veľká Morava“ zameniť za priliehavejší: „Nitrianske kráľovstvo“, ktoré neskôr v pôvodných hraniciach obnovil a ešte zväčšil Svätopluk. (Hodnotenie Svätopluka sú osobitnou kapitolou. Jeho údajné „zradcovstvo“ – podľa franských prameňov, i jeho „svätosť“ – podľa Menoslovu Svätých mužov benediktínskeho rádu z roku 1655, ako sa to uvádza zborníku Martina Homzu et al. „Svätopluk v európskom písomníctve“, Bratislava 2013, s. 279 -je iná téma, presahujúca rámec tejto recenzie).
Nitrianske kráľovstvo, resp. kniežatstvo, trvajúce spred vypuknutia protiavarského povstania (r. 623) do roku 1106/1110, s meniacou sa rozlohou, a „neanexované Veľkou Moravou“ v roku 833/836, by bolo adekvátnym pomenovaním „karpatskej monarchie“ (Chmelár, s. 71) so sídlom v Nitre. Tej Nitre, ktorá prispela väčšmi k uchovaniu slovenskosti, ako si to uvedomujeme, a len zlý osud nám nedoprial, aby bola v súčasnosti slovenským hlavným mestom.
Ešte poznámka k hospodárskemu zázemiu Nitry, ktoré tvorili stredoslovenské banské mestá na čele s Banskou Štiavnicou. Iný známy Nemec, Georgius Agricola(1494–1555) v diele „De Re Mettallica Libri XII, “Basel 1556, píše, že banskoštiavnické bane „založili v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“ Banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. To svedčí o tom, že slovenské bane sú o 200 rokov staršie, ako najstaršie nemecké bane a nie je preto asi pravdivé konštatovanie, že „ekonomika Veľkej Moravy bola postavená na masívnom obchode s otrokmi“ a že „arabské obchodníci k nám dovážali zlato a striebro“ (s. 42) a že až Belo IV. položil základy pre neskorší rozvoj slovenského baníctva (s. 83).
Je dobré, že Chmelár napísal, čo napísal. No, chvalabohu, ešte naďalej majú slovenskí historici čo robiť: úloha orať a preorať, alebo ak chcete rekonštruovať slovenské dejiny, ešte nie je splnená.
Napokon, vráťme sa k úvodu Chmelárovej knihy: „Prekliatím našich moderných dejín je, že náš štát nezakladali ľudia, ku ktorým by sa mohla prihlásiť celá spoločnosť ako k zjednocujúcim osobnostiam otcov zakladateľov… Slovenskú republiku nezakladali dlhoroční bojovníci za štátnu nezávislosť, ani myslitelia, ktorí o štáte premýšľali. Mnohí to u nás nechcú počuť, ale hlavným architektom vzniku vojnovej republiky bol Adolf Hitler a tej demokratickej Václav Klaus. Nebol tu žiadny odboj či zápas za nezávislosť, k samostatnému štátu sme boli dotlačení ako k poslednej z možností.“

Hm. Boli sme a sme teda projektovo-konštruovaným štátom inými? Veď sám Chmelár sa celkom úspešne usiluje dokázať, že nie: „Úvahy o politickej identite Slovenska a Slovákov sa objavovali oveľa skôr, ako to donedávna pripúšťala naša historiografia a ako si to uvedomovala väčšina verejnosti“ (s. 190). Že bol tu historický vývoj, ktorý smeroval k vlastnej štátnosti. Že ak aj „niekto“ naprojektoval prvú i druhú Slovenskú republiku, mal na čom stavať. Isteže, vstup „nemeckej čižmy“ do našich dejín už od čias Ľudovíta Nemca a Vichinga, až po časy Hitlera bol naozaj „prekliatím“, no predchádzali mu desaťročia úsilia o autonómiu, ktorá (akokoľvek pomenovaná) nebola zrejme cudzia ani Štefánikovi, keď ten koniec-koncov na jar 1919 neletel do Prahy, ale „padol“ pri lete do Bratislavy s ideou byť tu viceprezidentom.
A pokiaľ ide o Klausa, keď som mu ako predseda Matice odovzdával pri príležitosti 20. výročia vzniku tejto Slovenskej republiky v auguste 1993 jednu z dvadsiatich sošiek drevených anjelov, čoby „Cenu dvadsaťročia“, počul, že ju nedostáva preto, že Slovenskú republiku zakladal, ale preto, že nám pri tom nebránil. Napokon autor dobre vie, že o budúcom Slovensku sa predsa len viedli dišputy, sám v texte „Odklínanie krajiny“, ktorý uverejnil v Slove 16. januára 2008, uviedol, že za „otcov nezávislosti“ treba považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska.
Chmelár v celku výstižne zrekonštruoval podiel slovenského etnika na „dejinách štátu na území Slovenska“ v uhorských časoch. Viac som však očakával od „definovania cieľov a možností tohto štátu v celom jeho politickom, sociálnom, kultúrnom a geografickom rámci“, čo autor sľuboval v úvode. Zdalo by sa, že sa týmto smerom rozbehol v kapitole „Ideológia všeslovanskej vzájomnosti“. Je však našim údelom nebodaj to, čo „Slováci odkázali celé tisícročie uchovať identitu a vlastnú kultúru“ vďaka „ich schopnosti pragmaticky spolupracovať s mocenskými štruktúrami, ktoré ovládali ich územie“ (s. 51)?
Porozumie pozorný čitateľ správne autorovmu konštatovaniu, že „skutočné politické názory Jána Kollára (lebo o tie, o slovanskú vzájomnosť, ide) musíme zrekonštruovať aj z čítania medzi riadkami“ a že „jeho (Kollárove) myšlienky boli pravdepodobne oveľa radikálnejšie.“ Toto je Chmelárovo vyznanie? Toto sú naše historické ciele a možnosti – podľa Štúrovho „Slovanstva a sveta budúcnosti“? Ale prečo sa ich bojíme dať do riadkov, a len medzi riadky? Veď už nežijeme v časoch monarchie a cisárskych špehov, ale v časoch slobody a demokracie. Či nie? Alebo… alebo ak v roku 1530 bola vec obrany Slovenska vecou celej Európy (s. 119), má vari byť dnes obrana slobody a demokracie v Európe vecou Slovenska? K tomuto vedú naše dejiny?
Marián Tkáč

Celkom konštruktívne od p. Tkáča. Vybodol by som tieto 2 zaujímavé odseky.

" „Pozor, pozor, stanica Laugaricio! Z prvého nástupišťa odchádza vlak s poslednými Keltmi, na druhé nástupište prichádza vlak plný Slovenov!“


Ešte poznámka k hospodárskemu zázemiu Nitry, ktoré tvorili stredoslovenské banské mestá na čele s Banskou Štiavnicou. Iný známy Nemec, Georgius Agricola(1494–1555) v diele „De Re Mettallica Libri XII, “Basel 1556, píše, že banskoštiavnické bane „založili v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“ Banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. To svedčí o tom, že slovenské bane sú o 200 rokov staršie, ako najstaršie nemecké bane a nie je preto asi pravdivé konštatovanie, že „ekonomika Veľkej Moravy bola postavená na masívnom obchode s otrokmi“ a že „arabské obchodníci k nám dovážali zlato a striebro“ (s. 42) a že až Belo IV. položil základy pre neskorší rozvoj slovenského baníctva (s. 83). "

* niekoľko zdrojov ...

Vývoj české přírodovědy: jubilejní sborník na paměť 60 ... - Strana 129
Ladislav Viniklář · 1931
Nájdené v tejto knihe – strana 129
... záznamy o rudních ložiskách českých z dob , kdy o geologii jakožto samostatné vědě nebylo dosud ani potuchy , třeba vzpomenouti v 16. století zvláště tří mužů . Byl to především jáchymovský lékař Georgius Agricola ( nar . 1494 , zemř .
Die Geschichte des Eisens in technischer und ... - Strana 22
Ludwig Beck · 1895
Nájdené v tejto knihe – strana 22
Georg Bauer , der als Schriftsteller nach der Sitte der Zeit seinen Namen latinisierte und sich Georgius Agricola 1 ) nannte , wurde am 24. März 1494 zu Glauchau in der Grafschaft Schönburg geboren . Er erwarb sich eine gründliche
The Gentleman's Magazine and Historical Review - Zväzok 2 - Strana 72
1866
Nájdené v tejto knihe – strana 72
Georgius Agricola Hammonius , of of the great Joannes , the medical emblems Ingolstadt , was , in 1560 , " an ingenuous in the coat of arms may be interpreted as youth , " and a student at the Jesuits ' allusions to the distinction obtained in ...
Georgii Agricolae medici Bermannvs, De re metallica
Georgius Agricola · 1530
Georg Agrikola's Mineralogische Schriften - Zväzok 1
Georgius Agricola (the elder.), ‎Ernst Johann Traugott Lehmann · 1806
books.google.sk/books?id=2f0JAAAAIAAJ&dq..._book_other_versions

Georg Agrikola's Mineralogische Schriften, Zväzok 2
Georgii Agricolae Kempnicensis... De Re metallica libri ...
Georg Bauer Agricola · 1657

Georgius Agricola: Persönlichkeit und Wirken für den Bergbau ...
Georg Agricola, ‎Philipp Bech · 1557
A Manual of Metalallurgy, Or Practical Treatise on the ... - Strana xx
John Arthur Phillips · 1852
Nájdené v tejto knihe – strana xx
In the year 1530 , Georgius Agricola , a German physician , published his twelve books De Re Metallica ; and although one or two works on the metals had already appeared in the German language , and one in Italian , he may be justly
A Manual of Metallurgy; Or, A Practical Treatise on the ... - Strana 2
John Arthur Phillips · 1859
Nájdené v tejto knihe – strana 2
In the year : 1530 , Georgius Agricola , a German physician , .published his twelve : books De Re Metallica ; and although one or two works on metals had already appeared in the German language , and one in Italian , he may justly be
The Works: Philosophical works - Strana 299
Francis Bacon, ‎James Spedding, ‎Robert Leslie Ellis · 1864
Nájdené v tejto knihe – strana 299
Enimvero Mechanicam , de qua nunc agimus , tractavit Aristoteles promiscue ; Hero in Spiritalibus ; etiam Georgius Agricola , scriptor recens , diligenter admodum in Mineralibus ; aliique quamplurimi in subjectis particularibus ; 1 adeo ut non ...


Slovenský letopis pre historiu, topografiu, archaelogiu a ...

1879
Nájdené v tejto knihe – strana 327
Cyrilla a Methoda pozbavení boli ; 9 ) jako to dokazuje práve tá „ Conversio Bajoariorum et Carantanorum , “ na ktorú sa Wenzel odvolává ? ) . Na to , že Konstantin porph . 0. r . 950. nazýva veľkú t . j . pannonskú Mo1 ) Polovica X. storočia je ...
Athenaeum: listy pro literaturu a kritiku vědeckou - Zväzok 8 - Strana 92
Tomáš Garrigue Masaryk, ‎Josef Kaizl · 1891
Nájdené v tejto knihe – strana 92
Conversio Carantanorum na tom mistě , kde Du Bois - Rey in ond P. , Základy pozní . v ni o Sámovi se vypravuje , neni ... Conversio nedokazuje , že pseudorealistickými družkami frivolně zruSlované korutanští patřili k Sámově říši . šila , jest ...
Časopis Matice moravské - Zväzky 17–19 - Strana 213
1893
Nájdené v tejto knihe – strana 213
Gauderich prý o tom nic neví ; v Conversio Carantanorum ( z r . 873 ) neděje se o tom zmínky , naopak slova památky této : usque dum quidam graecus , Methodius nomine , noviter inventis sclavinis litteris , linguam latinam ... vilescere fecit .