Nepoznaná História

Bol Liszt skutočne Slovák? - Názov článku v SNN 12-13_2013 str.9


Vážené dámy, vážení páni,
čakáme, čakám a zrejme zbytočne, ... nič nové sa od "bernolákovského = proti-lisztovského spolku" nedozvieme.
( možno ste postrehli, že "bernolákovci" majú skutočne ťažkú animozitu na Liszta )
Jeden tajomník MS = "z tábora bernolákovcov" na pána M.H. pred nedávnom napísal:
2. 10. 2013 /reakcia p.M. na otvorený list p. K. od p. H. /
".. Buďte taký dobrý a dajte prof. K. pokoj. Na pseudoargumenty nie je potrebné poskytovať seriózne argumenty!
S nedoukmi sa nevedie vedecká polemika!
Ak Vy poskytnete priamy citát Franza Liszta, ktorý bude znieť:
„Som Slovák! Je suis Slovaque! Ich bin ein Slowake!“
– potom bude niekto s Vami o Vašej hypotéze diskutovať.
Dohady, indície, mienky a predpoklady – nie sú dôkazy!
..."
Na druhej strane, v matičných SNN č. 12-13/2013 na str. 9 je článok s rozporuplným názvom:
"Bol Liszt skutočne Slovák?",
keď v samotnom článku sa už píše diametrálne odlišne: "..
Matica slovenská podporuje nové objavy a teórie v tejto problematike.
Ako národná ustanovizeň vždy považovala Franza Liszta za Slováka.
Dokumentuje to časť dobového dokumentu Národní kalendár:
books.google.at/books?id=Adk_AAAAcAAJ&pg...#v=onepage&q&f=false
..."
A tak je tu otázka:
" Ktorý z týchto výrokov patrí do kategórie serióznosti a ktorý tam nepatrí ?!"
"To tajomník MS nečíta články zo SNN?!"
Tu ale patrí taktiež pripomenutie celkom jasne položenej otázky na pána CaH,
pretože pán tajomník MS si zrejme nič podobné nebude pamätať:
"Kedy a kde sa tajomník MS vyjadril celkom jasne ohľadom slovenskej identity Franza Liszta,
keď na druhej strane píše tak, ako píše 2.10.2013...?"

S pozdravom
p.h.

www.snn.sk/archiv_pdf/snn/2013/12-13_2013.pdf

Na stránke : www.kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult0612.pdf
je elektronická forma dvojtýždenníka "Kultúra",
kde na str. 8 bol tento objavný článok podstatne skôr uverejnený!

Zdá sa, že v redakcii SNN, či redaktorovi "došli písmenká", keď písal ten článok. (?)
Pri slove "krajana" tam totiž chýba dôležité slovíčko: "našeho"!
V tom článku z roku 1865 je celkom jasne, čitateľne napísané: "Fr.Liszt, krajan náš...!
Citujem riadok zo SNN: "Národní kalendár uvádza skladateľa ako "krajana"
správne malo byť: "Národní kalendár uvádza skladateľa ako "krajana našeho"!

Moje poznatky sú, že slovensky napísané slovíčka " náš / váš "
robia poniektorým "bernolákovocm" , nielen v MS skutočne vážny problém...

Среда, 20 ноября 2013, 19:08 +04:00 от P H <>:
Pán CaH,
dnes ja 20.11.2013 a ešte stále ste neodpovedal na starú otázku!
Dočkáme sa konečne kvalifikovanej odpovede od Vás?
Aby "reč nestála" a pohli sme sa o kúsok ďalej v poznatkoch k 19.-temu storočiu,
ponúkam ďaľšie "výsledky od mojej kalkulačky", aktuálne k pôvodnej téme:
"Otvorené listy na pána F.K.".
Pán K. píše pánovi D. 2013-04-24, citujem :
"... Ak neviete rozpoznať že Lisztove "Rhapsodies hongroises" vyvierajú z maďarskej ľudovej hudby
(nie zo slovenskej, ani chorvátskej či rusínskej), ..."

A teraz ja dokladujem z dobových zdrojov, rok 1851:
Vesna: list pro belletristiku, uměni a literaturu - Seite 528,
1851 -
Vytečného skladatele hudebního z Madarú též nepoznáme ;
nebo slavny Liszt pochází sice z Uher, ale z národu nemeckého
a ty povéstné kusy echt maďarské — jak je nazyvají — zvlášté рак pochody vojenské
jsou dílem od jinorodcúv složeny a z napěvú slovanských sestaveny.
Maďari nemajú vlastní tance

S pozdravom
p.h.
books.google.at/books?id=IpBEAAAAcAAJ&pg...#v=onepage&q&f=false

books?id=IpBEAAAAcAAJ&pg=PA527&
Z roku 1851! Vesna: list pro belletristiku, uměni a literaturu
Zpěv, hudba a tanec u Madarúv... str.527-528, to si treba celé prečítať!
samozrejme stiahnuť z books.google a dobre odložiť!
Toho podnetného dobového čítania tam bude istotne ďaleko viacej!

Ono - stačí sa prejsť Kavkazom a pribajkalí po dedinách stredoazijatov.Žiadne spevy tiež nebudete počuť a pri oslavách maximálne chlapské mnohohlasy - s väčšinou hrdinskými piesňami..

Napriek tomu však netreba pri akomkoľvek tvrdení ohľadne maďaro-slovenských kontroverzií - zabúdať na 2 základné momenty !

Viac ako 2/3 obyvateľstva dnešného terirória maďarska sú pôvodom Sloveni.Ergo- dlho mal kto spievať aj tam...Cigáni a Kumáni mali od koho preberať.Takže útokom na "Maďarský folklór " - paradoxne útočíme na svojich.Hnusne šikovný fór...

KUMÁNI a odrodilí SLOVENI - pri "konštruovaní" MAĎARSKÉHO NÁRODA " používali jazyk - ako národotvorný základ ! HOVORÍ MAĎARSKY- JE MAĎAR ! Ak nehovorí donútime ho! Potom pochopili ,že ďaleko lepšie ako prinútením je podhodiť ctižiadostivým a zakomplexovaním jedincom- väčinou žiaľ intelektuálom - pocit nadradenosti a sociálnej výhody.sami potom boli "NAJMAĎARSKEJŠÍMI" maďarmi.Petofi a spol...

Čiže - zasa- spievaš ( píšeš, maľuješ/dokonca/ ) maďarsky- si MAĎAR. Preložil si ,prespieval slovenskú pesničku do maďarčiny- JE MAĎARSKÁ. A hotovo.

Bojujeme s veternými mlynmi...tak trochu.A aby túto schyzofréniu svet pochopil,musel by sa viac len než zamyslieť...

Malá ukážka, ako je dôležité “vedieť správne čítať naše dejiny“.
Alebo aj príklad "schyzofrénie"...asi takto nejako vyzerá pohľad na naše dejiny od susedov....
aby ju svet pochopil, treba mu ju "primerane ponúkať k čítaniu".

Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Maďarsku a maďarizácia (© A.H. 2010)

Spolužitie Slovákov a Maďarov v stredno-dunajskom priestore má už viac ako tisícstoročnú históriu. Keby sme ho mali posudzovať z dnešného stavu vzájomných vzťahov, museli by sme vysloviť veľké počudovanie, že tu obe etnika pretrvali viac menej v dobrej kondícii až do dnes. V minulosti, najmä tej dávnejšej sa totiž aj menšie trenice riešili krvavými konfliktami, ktoré často viedli k anihilácii jednej jeho strany. Keďže sa nič podobného v strednej Európe neudialo, musíme pripustiť, že dnešný stav slovensko-maďarských vzťahov je v tých vyše tisíc rokoch prebývania v jednom priestore skôr anomália než pravidlom. Áno, vzťahy začali ťažkým konfliktom, keď kočovní predkovia dnešných Maďarov vtrhli do priestoru Panónskej nížiny hľadajúc novú základňu na svoj spôsob života. Pri tom rozvrátili politickú štruktúru, ktorú tu v konflikte s Východofranskou ríšou za nesmierneho úsilia vybudoval Svätopluk I. a jeho predchodcovia. Ale tento konflikt skončil, keď nemecké a české vojská roku 955 na brehoch rieky Lech zničili vojenskú silu starých Maďarov a následne boli predkovia Maďarov prinútení opustiť svoj kočovný spôsob života. Museli sa prispôsobiť pomerom, panujúcim v tej časti Európy, v ktorej sa presadila latinská, teda západná forma kresťanstva.

Prispôsobenie sa, samozrejme, nebolo len zosadnutie z koňa a chytenie sa motyky a pluhu. Prispôsobenie sa bola aj celková akulturácia, prijatie hodnôt a spôsobu života, ktoré táto časť Európy vyznávala. Isto, bol to predovšetkým nemecký meč, ktorý starých Maďarov pacifikoval po vojenskej stránke a odradil ich od ďalšieho koristníckeho, príživníckeho spôsobu života, aký viedli kočovné národy. Ale bola to kultúra našich slovenských predkov, ktorá z nich urobila skutočných Európanov. Najväčším svedectvom o tom je sám maďarský jazyk, v ktorom takmer všetky slová súvisiace s poľnohospodárstvom, štátnou a verejnou správou i náboženstvom sú prevzaté zo slovanských jazykov, predovšetkým však zo slovenčiny. Myslím si, žeby sme mali v zmodernizovanej podobe oprášiť niekdajšiu pohostinnú teóriu o začiatkoch spolužitia Slovákov a Maďarov, lebo bez vzájomného akceptovania sa nemohlo dôjsť k takej rozsiahlej symbióze, akej došlo vo vzťahoch Slovákov a Maďarov okolo polovice 10. storočia.

Podmienky na túto symbiózu vytvorila spomínaná bitka na Lechu. Na strednom Dunaji boli po nej dvaja porazení. Na jednej strane to boli Slováci, ktorých štát sa po vnútorných rozbrojoch a útokoch starých Maďarov a Frankov rozložil a na ktorých územie si nárokovali novo formujúce sa štáty Čechov a Poliakov; na druhej strane to boli Maďari, ktorým hrozilo priame poddanstvo tvoriacej sa Svätej (nemeckej) ríše rímskej. To, čo sa odohralo v strednej Európe medzi rokmi 955 – 1000 vo vzťahu medzi Čechmi, Maďarmi a Poliakmi, bol boj o právne (dynastické) nástupníctvo po Veľkej Morave. Musíme si uvedomiť, že v tomto období už v Európe neboli územia, na ktoré by neexistoval nejaký právny, legitimistický nárok. Najmä, ak také územie už disponovalo aj aktom prevzatia pod pápežskú ochranu. V tomto zápase o právne následníctvo po Veľkej Morave boli Slováci ako bezprostrední dediči Veľkej Moravy spojenci Maďarov. Nitrianske kniežatstvo bolo bázou kniežaťa Gejzu a jeho syna Vajka (neskoršieho Štefana I.). Bez pomoci slovenskej šľachty z Nitrianskeho kniežatstva a jej vojsk by Vajk asi neobhájil svoje následníctvo po otcovi Gejzovi, keďže podľa zaužívaného nástupníckeho starešinovského pravidla mal na trón nárok jeho strýko Kopáň. Boli to nitrianski šľachtici Hunt, Poznan, nemecký rytier Vencelín a vojská bratislavské a nitrianske, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na víťazstve Štefana (Vajka) nad staromaďarskými tradicionalistami. Práve konsolidácia Panónie a vernosť Nitrianska Štefanovi, spojené s úspešnou diplomaciou boli asi hlavnými argumentmi, na základe ktorých sa pápež Silvester II. rozhodol dať roku 1000 kráľovskú korunu nie podľa pôvodného zámeru Boleslavovi Chrabrému, ale Štefanovi I. Som hlboko presvedčený, že koruna, ktorou disponoval pápež, bola korunou veľkomoravských panovníkov a tým, že ju odovzdal Štefanovi I., mu vlastne odovzdal nástupníctvo štátu, ktorý už od 9. storočia bol pápežským lénom (t.j. samostatným kráľovstvom).

Z nášho pohľadu nie je nezaujímavé, že po udelení kráľovskej koruny skutočný držiteľ vtedajšej Moravy Boleslav Chrabrý reagoval okamžitým obsadením Nitrianskeho kniežatstva. Štefan ho získal späť až okolo roku 1030. Dovtedy však zjednocoval svoju dŕžavu v Zadunajsku, Potisí a v Sedmohradsku. Maďarské kráľovstvo tak v ranom štádiu vznikalo ako maďarský národný štát v okrajových územiach Veľkej Moravy, mnohonárodným štátom sa stalo až pripojením Sedmohradska (1003) a definitívnym včlenením Nitrianska. Pritom treba povedať, že Nitriansko, štátoprávny predchodca dnešného Slovenska, vstúpilo do Maďarska značne väčšie, ako roku 1918 z neho vystúpilo. Hoci povestné označenie vtedajšieho Slovenska vzniklo až omnoho neskôr, Nitrianskemu kniežatstvu pri jeho začleňovaní do mnohonárodného Maďarského štátu popri Tatre a Fatre patrila aj Matra. Na to by sme nemali zabúdať.

O tom, že slovenská šľachta kooperovala so staromaďarskou kmeňovou aristokraciou pri zakladaní Maďarského kráľovstva nesvedčí len už spomínaná prevzatá štátoprávna, roľnícka a kresťanská terminológia zo slovenčiny do maďarského jazyka. Svedčí o tom – podľa môjho názoru – aj etnonýmum, ktorým starí Maďari pomenovali Slovákov. Keby noví prišelci boli v permanentnej konfrontácii so starousadlým obyvateľstvom, asi by pomenovali Slovákov nejakou formou slova odvodenou zo skutočného etnonýma, ktorým bolo v tom období slovo Slovenin. Keďže však Slovákov pomenovali termínom Tót, výpožičkou z vtedajšieho slovenského jazyka znamenajúcou ľud, museli byť s niekým v kooperácii, kto toto obyvateľstvo ľudom nazýval. Jedine etnicky slovenská šľachta mohla nazývať svojich súkmeňovcov slovom ľud, čo mohla maďarská kmeňová aristokracia chápať ako etnické pomenovanie a tak ho aj prevzala do svojho jazyka.

Vzťah Nitrianska k vlastnému kráľovstvu bol aj po pripojení k Maďarsku zo začiatku dosť voľný. Dlho v ňom bola odlišná správa ako na ostatnom území a aj politická moc disponovala značnou samostatnosťou. Najväčšiu samostatnosť malo kniežatstvo za kniežaťa Belu, neskoršieho kráľa Belu I. v rokoch 1048 – 1060, keď sa nitrianske knieža správalo ako suverén, ktorý viedol samostatnú zahraničnú politiku i razil vlastnú mincu. Pre ústredného vládcu v Maďarsku, teda kráľa bola existencia ekonomicky i vojensky silného kniežatstva veľkou výzvou, lebo knieža ako budúci následník trónu v celom kráľovstve bolo často netrpezlivé a pokúšalo sa o trón skôr, ako naň prišiel čas. Po sérii dynastických rozbrojov na konci 11. a začiatkom 12. storočia sa nakoniec kráľ Koloman I. rozhodol kniežatstvo roku 1110 zrušiť a jeho územie dezintegrovať. Politickú správu na ňom následne prispôsobil správe v ostatnom kráľovstve.

Rozpustenie štátoprávnej štruktúry určite vyvolalo nespokojnosť v radoch privilegovaných vrstiev Nitrianska, čomu bolo treba, samozrejme, čeliť aj ideologicky. Podľa môjho názoru bol to práve neznámy notár kráľa Belu (II. alebo III.) – magister P., tzv. Anonymus – ktorý svojou prácou Gesta Hungarorum ideologicky zdôvodňoval nadvládu kráľa ako dediča starých maďarských náčelníkov (hetumogor) nad ostatnými časťami kráľovstva. Svojou prácou, ako vyslovene spomína, sa snažil čeliť nepravdivým výkladom minulých dejov, t.j. teda asi aj nelegitímnym nárokom niekoho, kto reprezentoval iný záujem. „Veď by bolo“ – zdôrazňuje – „náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak veľmi vznešený národ maďarský len tak, ako by vo sne, dopočul o svojom pôvode a o svojich udatných činoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidiečanov a z táravého spevu igricov.“ Kto boli tí vidiečania a táraví igrici si môžeme domyslieť aj z toho, ako sa celé storočia po zániku Nitrianskeho kniežatstva chápalo územie „horných častí krajiny“, teda dnešného Slovenska. Aj v svetle najnovších výskumov kroniky Uliricha z Richentalu, ktorá popisuje udalosti súvisiace s Kostnickým koncilom (1414 – 1418), kde sa niekoľkokrát spomína Slovensko (Windiche Länder, Windischland, dokonca v opozite k Ungerland, územiu obývanému Maďarmi) by sme mali mnohé deje na našom území prehodnotiť. Napríklad aj snahu Matúša Čáka v spolupráci s Omodejovcami o samostatné postavenie. Skúmať by sme mali najmä to, do akej miery sa v týchto snahách mohla vyskytovať reminiscencia na niekdajšie Nitrianske kniežatstvo.

Pri pohľade na rané dejiny Maďarska je zaujímavý ešte jeden fakt. Ako je známe, prvým Maďarským heraldickým štátnym znakom bol dvojkríž v červenom poli, ktorý sa objavil na minciach Belu III. (12. storočie). Až neskôr – v 14. storočí – podeň bolo vložené známe trojvršie. Napriek tomu už v 13. storočí sa začal tento erb primárne stotožňovať s Horným Maďarskom (teda Slovenskom) a arpádovský rodový erb (tzv. arpádovské brvná) sa pripísali Dolnému Maďarsku (teda Maďarsku). Viedenská obrazová kronika, ktorá vznikla v polovici 14. storočia, už jednoznačne pripisuje týmto erbom územnú príslušnosť, hoci dvojkríž sa naďalej vyskytoval ako dominantný symbol na štátnych pečatiach celého kráľovstva. Táto otázka určite bude nejakým spôsobom súvisieť s otázkou vzniku Maďarského kráľovstva a s právnym nástupníctvom po Veľkej Morave. Štátoprávna kontinuita bola vyjadrená pravdepodobne aj v symbolike, ktorú predstavoval dvojkríž už v predheraldickom období. Je málo pravdepodobné, žeby sa nejaký symbol stotožnil s určitým územím bez hlbšej súvislosti. K tomu stotožneniu došlo ešte pred tým, než sa v erbe objavilo trojvršie, ktoré by mohlo zvádzať k výkladu, že k stotožneniu došlo kvôli hornatému charakteru Slovenska. Ale evidentne tomu tak nebolo. Mnohí budú v tom vidieť príliš odvážnu konštrukciu, ale bez nej je uvedené spojenie málo logické. Prečo sa jeden štátny znak priradí k určitému územiu a druhý k inému? To je otázka, ktorá čaká na vysvetlenie. Musíme hľadať logické vysvetlenia a snažiť sa túto logiku aj pochopiť.

Bez nejakého zaujatia treba povedať, že veľké Maďarsko vznikalo ako mnohonárodný štát od samého začiatku. Už jeho zakladateľ Štefan I. mu túto mnohonárodnosť a rovnosť medzi jednotlivými jazykmi vložil do jeho konštitučných aktov (napr. Poučenie sv. Štefana kráľovičovi Imrichovi). Tejto skutočnosti si boli celý stredovek jeho politické elity vedomé. Napriek tomu, že sa z raného obdobia našich dejín zachoval len nepatrný zlomok písomných dokumentov, povedomie o Maďarsku ako mnohonárodnom štáte je zdokumentované už v 13. storočí. Svedčia o tom privilégia pre mestá, kde sa zdôrazňuje, že všetci „hostia“ (t.j. zakladatelia slobodného kráľovského mesta) majú rovnaké práva bez ohľadu na to, či sú z národa „saského, maďarského alebo slovenského“ (privilégium z prvej polovice 13. storočia pre Hronský Beňadik). Keď sa toto pravidlo nedodržiavalo, obyvateľstvo iného „národa“ sa veľmi ostro a rezolútne týchto práv dožadovalo. Veď aj žilinskí Slováci sa roku 1381 vo svojej sťažnosti na nemeckých spoluobčanov odvolávali na staré privilégium, resp. tradíciu, ktoré údajne garantovalo pri voľbe zástupcov do rady paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov. Kráľ Ľudovít I. Veľký nemal žiadne rozpaky toto „staré“ právo žilinským Slovákom uznať a vydať privilégium, ktoré jeho dodržiavanie garantovalo. Celé nasledujúce storočia sa v Maďarských mestách odohrávali zápasy o národnostnú rovnoprávnosť a je zaujímavé, že tam, kde v mestách žili aj Slováci aj Maďari, obyčajne postupovali spoločne proti Nemcom, ktorí v skorých štádiách vývinu miest u nás vzhľadom na to, že sa zmocnili medzinárodného obchodu, využili svoje bohatstvo na zmocnenie sa politickej správy miest. Pritom do týchto sporov často vstupoval aj štát, ktorý konal striktne ako obhajca národnostnej rovnoprávnosti.

V histórii stredoeurópskeho priestoru sa odohral ešte jeden zaujímavý fakt, ktorý len dokresľuje skutočnosť, že idea mnohonárodnosti bola nadradená nad partikulárne záujmy. Po bitke pri Moháči (1526), ale najmä po zriadení Budinského pašalíku (1530), keď etnicky maďarské územia kráľovstva sa dostali pod nadvládu Osmanov, Maďarský štát udržiavali v podstate Slováci a Nemci. Ak by sme dejiny Maďarska chápali ako „tisícročný útlak“ Slovákov Maďarmi, tak nebola v histórii vhodnejšia doba na zbavenie sa tohto útlaku za pomoci Osmanov a Viedne. Avšak Slováci udržali myšlienku „Regnum Marianum“, teda kráľovstva zasväteného Márii, matke Božej (Magna Maria Mater Deí) v zmysle odkazu sv. Štefana. Dôsledne sa zasadzovali aj o práva Maďarov (napr. pri organizovaní evanjelickej cirkvi podľa Žilinskej synody z r. 1610). Ani snem, ani nikoho v politickom živote nenapadlo, žeby sa mali záujmy národností nadradiť nad záujmy celého štátu. A aj štát svojimi zákonmi zasahoval tam, kde by národnostné rozpory mohli viesť k rozvratom (najmä v mestách). Preto pre mnohých politicky mysliacich Slovákov začiatkom 17. storočia po tom, čo za nesmiernych obetí v boji proti Osmanom ich etnickí predkovia uhájili ideu „Regnum Marianum“ a pomohli oslobodiť od Turkov aj územia obývané Maďarmi, sa jedna skupina obyvateľov začala označovať za jediného vlastníka štátu. Vystúpenie Michala Benčíka na sneme roku 1721 proti Slovákom pobúrilo aj mnohých predstaviteľov vysokej šľachty a oni na čele s Mikulášom Ilešházim zadali vypracovať dubnickému farárovi Jánovi Baltazárovi Maginovi známu Apológiu. Magin založil tradíciu výkladu dejín založenia Maďarska ako spoločného diela Slovákov a Maďarov (tzv. pohostinnú teóriu), ktorá bola základom všetkých ďalších národných obrán i zdrojom politických teórií snažiacich sa zabezpečiť Slovákom rovnoprávne postavenie v Maďarsku.

Behom 18. storočia sa definitívne rozpadla univerzalistická, nadnárodná koncepcia výstavby Maďarského štátu. Stredoveká idea “Natio Hungarica”, založená na stavovskej solidarite bez ohľadu na národnosť, zanikla. Nová, rodiaca sa koncepcia Maďarska, ktorá vyrastala z idey transformácie stredovekej stavovskej myšlienky na novodobú ideu národného štátu mohla aj v nových podmienkach zachovať etnickú rovnováhu v štáte. Keďže v Maďarsku nebol žiaden „le Grand Nation“, teda vedúci národ, ktorý by mocensky, ekonomicky i kultúrne dominoval v štáte podobne ako napr. vo Veľkej Británii Angličania alebo vo Francúzsku Francúzi, jedinou správnou odpoveďou na výzvu doby by bola „švajčiarska cesta“, teda federalizácia krajiny. Všetky iné cesty, ktoré by eliminovali ostatné národy Maďarska z participácie na moci, museli zákonite stroskotať. Budúci „páriovia Maďarska“, najmä však Slováci a Nemci boli totiž v 18. storočí (a vlastne až do zániku Maďarska) kultúrne minimálne na tej istej úrovni, ak nie na vyššej (napr. v gramotnosti boli Maďari až za Nemcami a Slovákmi). Presadenie sa koncepcie Maďarska ako etnického maďarského národného štátu, muselo nutne viesť k odporu ostatných národných spoločenstiev, najmä, keď v tomto období etnickí Maďari tvorili len asi 1/3 obyvateľstva Maďarského kráľovstva a nemaďarské národy boli dovtedy rešpektované v svojej osobitosti. Spory, ktoré v teoretickej rovine prebiehali počas celého 18. storočia, našli svoju materializáciu v zákonodarstve snemu od konca tohto storočia a vyvrcholili surovou maďarizáciou v nasledujúcom období.

Osvietenecké reformy cisára Jozefa II. (1780-1790), ktoré mali pretvoriť habsburskú monarchiu na moderný centralizovaný štát, narazili na tvrdý odpor maďarských stavov. Jozef II., ktorý nezvolával ani maďarský snem a ani sa nedal korunovať za maďarského kráľa, sa svoje reformy pokúšal podoprieť aj zavádzaním nemeckého jazyka do štátnej správy (roku 1784). Podotýkam, že išlo o tzv. vnútorný administratívny jazyk, ktorým mali úrady komunikovať medzi sebou. Ruka v ruke s tým išla však aj politika podpory živých jazykov a ich zavádzanie do škôl a úradov na komunikáciu s verejnosťou. Nie je preto nezaujímavé, že práve počas krátkej vlády Jozefa II. došlo k reformám a podpore kodifikácií takmer všetkých dôležitých živých jazykov v monarchii, vrátane slovenského a maďarského. Maďarská šľachta však v zavádzaní modernizácií viedenským dvorom videla útok na svoje privilégiá. Odmietla celé reformné úsilie Jozefa II. a v snahe o čo najväčšie odtlačenie Viedne od maďarských záležitostí prešla do izolacionistického útoku, ktorého prvou obeťou bolo pretrhnutie unifikačných tendencií Viedne, teda odstránenie „germanizácie“ a všetko čo s ňou súviselo. Bolo toho veľa, okrem iného aj používanie jazyka ľudu. Práve v boji s „jozefinizmom“, v boji proti všeobecnému pokroku siahla maďarská šľachta vedená maďarsky hovoriacou strednou šľachtou k fatálnemu opatreniu. Odmietnuc “germanizáciu” na zasadnutí snemu v Bratislave v rokoch 1791 a 1792 prijala prvé dva maďarizačné zákony, ktorá naznačili ďalšiu cestu maďarského mnohonárodného štátu až do jeho zániku roku 1918. V rozpore s predchádzajúcou tradíciou sa maďarský snem stal hnacím motorom maďarizácie a útlaku nemaďarských národností Maďarska. Maďarizácia sa síce presadzovala postupne, ale nemôžeme ju vidieť len v jazykovej oblasti. Zasiahla celú spoločnosť, ekonomiku, vedu, kultúru, ale aj výklad dejín. Dejiny mnohonárodného „Natio Hungarica“, teda zväčša dejiny privilegovaných stavov krajiny bez rozdielu národností sa začali vykladať ako maďarské národné dejiny. Nemaďarská väčšina krajiny sa olúpila o dejiny, čím sa použila metóda taká známa z neskoršieho románu Georgea Orwella 1984. Veď predsa národy bez minulosti nemôžu mať ani budúcnosť. Aby sme ich o tú budúcnosť obrali, najskôr ich oberieme o ich dejiny.

Východisková situácia rôznych národných spoločenstiev v Maďarsku nebola rovnaká. V najvýhodnejšej situácii sa nachádzalo maďarské národné spoločenstvo, ktoré najmä prostredníctvom strednej šľachty postupne ovládlo maďarský stavovský snem. Predstavitelia tejto spoločenskej vrstvy si boli vedomí nevyhnutnosti spoločenských a sociálnych premien krajiny, zároveň si však chceli aj v nových pomeroch zabezpečiť dominantné mocenské postavenie. Práve táto snaha o zachovanie si mocenského postavenia starých tried v nových pomeroch už od začiatku limitovala možnosti transformácie a radikálnej reformy v Maďarsku, ktorá by ho dostala na úroveň vyspelých európskych štátov. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na fakt, že maďarská reformná šľachta si ako prostriedok na dosiahnutie modernizácie zvolila cestu maďarizácie. Vlastne už od začiatku ju odsúdila na neúspech, lebo maďarizácia vylučovala demokratizáciu, ktorá bola nevyhnutná pre úspešné zavádzanie reforiem.

Koncepcia strednej maďarskej šľachty však nebola jedinou cestou k transformácii a modernizácii štátu. V prostredí drobnej šľachty a nastupujúceho meštianstva sa ako dozvuk jozefínskych reforiem a Veľkej francúzskej revolúcie sformovala v polovici deväťdesiatych rokov 18. storočia mnohonárodná skupina tzv. maďarských jakobínov, ktorá v svojich plánoch chcela Maďarsko prebudovať na federatívnu republiku slobodných a suverénnych národov. Tento pokus však skončil neúspechom. Poprava vedúcich predstaviteľov maďarských jakobínov na Krvavom poli pri Budíne roku 1795, medzi ktorými bol vodca hnutia Chorvát I. Martinovič, ako aj hlavný ideológ Slovák J. Hajnóci, akoby chcela predznamenať ďalší vývin v krajine. Stredná šľachta ako vedúca zložka nastávajúcich premien plne prepadla veľkomaďarskému šovinizmu, ktorý si vytýčil nielen modernizovať krajinu, ale ju aj dôsledne pomaďarčiť. A ako som už spomenul vyššie skutočná modernizácia a maďarizácia sa vzájomne vylučovali a všetko malo svoj osud predurčený už v zárodku. Ani modernizácia, ani maďarizácia nemohli skončiť potom úspechom.

Je len samozrejme, že šovinistická maďarizačná politika musela nutne naraziť na odpor nemaďarských národov a národností Maďarska už aj v dôsledku toho, že v krajine predstavovali výraznú väčšinu obyvateľstva. Najväčší odpor kládli Chorváti, ktorí sa mohli oprieť o historickú tradíciu svojej vlastnej štátnosti a viac-menej samostatnú správu v rámci Maďarska. Podobne Srbi a Rumuni sa mohli oprieť o vlastné organizácie, z ktorých najväčšiu váhu mala pravoslávna cirkev. Bez akéhokoľvek politického zázemia, v ktorom by mohli realizovať svoj národný život, sa nachádzali Nemci, Rusíni a Slováci. Tieto národné spoločenstvá boli aj najviac vystavené maďarizačnému tlaku. Pokiaľ najmä Nemci sa tomuto tlaku prispôsobovali a behom 19. storočia sa rýchlo maďarizovali, Slováci sa vydali na cestu odporu a hľadania vlastnej štátoprávnej formy, v ktorej by sa ako národ mohli uplatniť. Myšlienka národnej samosprávy slovenského národa v Maďarsku sa tak stala určujúcou konštantou slovenského národného pohybu na celé ďalšie obdobie slovenských dejín. Hoci predstavitelia maďarského reformného hnutia na adresu vedúcich predstaviteľov slovenského národného hnutia vyhlasovali, že “pre vašu k zemi pripútanú chudobu a malý váš počet sa vám to nikdy nepodarí “(Ľ. Košút, vodca maďarského radikálneho reformného krídla na adresu Ľ. Štúra), Slovákom sa postupne aj napriek tvrdému maďarizačnému tlaku nakoniec podarilo realizovať ich politické ciele.

Hlavným nástrojom, prostredníctvom ktorého sa v Maďarsku presadzovali reformné programy, sa v prvej polovici 19. storočia stal maďarský snem. Keďže feudálna reakcia, reprezentovaná viedenským cisárskym dvorom, nenachádzala dostatok sily, aby mu odolávala, pokúsil sa ho cisár František I. (1792-1835) po roku 1812 nezvolávať. Nakoniec však musel kapitulovať a po obnovenom zasadaní snemu v rokoch 1825-1827 sa ho zaviazal zvolávať každé tri roky. V dejinách maďarského snemu, má zasadania z rokov 1825-1827 mimoriadny význam. Na jednej strane to bolo posledné zasadnutie snemu, na ktorom sa odmietlo utuženie maďarizácie, na druhej strane vodcovi umierneného reformného hnutia grófovi Š. Sečénimu (I. Széchényi) sa podarilo na ňom založiť maďarskú (maďarskú) akadémiu vied, ktorá sa v ďalšom období výrazne podieľala na teoretickom zdôvodňovaní nielen reforiem, ale aj maďarizácie.

Po roku 1830 maďarský snem pokračoval veľmi intenzívne v prijímaní zákonov, ktoré vo všetkých spoločenských, politických a ekonomických oblastiach reformovali krajinu. Žiaľ, jeho národnostná politika bola z roka na rok šovinistickejšia. Oproti umiernenému reformnému prúdu, reprezentovanom grófom Š. Sečénim sa sformoval radikálny prúd na čele s Ľ. Košútom (Kossuth). V národnostných otázkach sa líšili len v tom, že kým umiernený prúd si predstavoval vytvorenie maďarského národného štátu z Maďarska postupnou kultúrnou a rečovou asimiláciou nemaďarských národov a národností, radikáli sa vyznačovali netrpezlivosťou a maďarizáciu sa snažili všestranne urýchľovať. V dôsledku toho maďarský snem už na zasadaní v rokoch 1839-1840 stanovil povinnosť používania maďarčiny v celom verejnom živote a na zasadaní v rokoch 1843-1844 uzákonil maďarčinu ako výlučný štátny a úradný jazyk.

Slovenské národné spoločenstvo v čase nástupu maďarizácie nebolo pripravené plne sa jej postaviť na odpor. Slovákom chýbala jednotná národná ideológia, chýbalo im výrazné a nespochybniteľné národné centrum a pod vplyvom spoločenskej situácie na konci feudalizmu došlo aj k výraznému odnárodneniu privilegovaných šľachtických a meštiackych vrstiev. Báza národného života sa tak zúžila na drobnú šľachtu, nižší klérus, meštianstvo menších miest a najmä široké roľnícke vrstvy. To do značnej miery deformovalo národnú štruktúru, v ktorej výrazne absentovali najvyššie spoločenské vrstvy a vysoká svetská inteligencia. Hlavným motorom národného života sa tak stala najmä inteligencia v kňazských povolaniach, čo bolo typické pre Slovákov až do polovice 20. storočia.

Veľký význam pre ďalší vývin národného života malo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Pri Spoločnosti sa sformovala nová mladá generácia Slovákov na čele s Ľ. Štúrom, M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom. Spočiatku literárna a národnobuditeľská práca evanjelickej slovenskej mládeže v Bratislave prerástla pod tlakom maďarizácie do výraznej politickej aktivity. Vedúca osobnosť tohto zoskupenia Ľ. Štúr(1815-1856) sformuloval novú, modernú národnú ideológiu, založenú na princípe národnej osobitosti a politického demokratického sebaurčenia. Ako prostriedok národného zjednotenia uskutočnil roku 1843 zásadnú jazykovú reformu, ktorá vyzdvihla za národný spisovný jazyk najrozšírenejšie stredoslovenské kultúrne nárečie. Nový spisovný jazyk sa stal dominantným politikom, na ktorom sa postupne zjednotili všetky smery národného hnutia.

Jazyková reforma bola však len prvým krokom na ceste k politickej realizácii slovenského národa. Rok po jazykovej reforme bol z iniciatívy Štúra založený prvý celonárodný kultúrny a politický spolok Tatrín a od roku 1845 začal Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny Slovenskje národnje novini. Na ich stránkach rozvinul širokú obhajobu slovenského národného programu, ktorý nesmeroval len k obhajobe národných práv Slovákov, ale najmä k prebudovaniu Maďarska na moderný buržoázny štát. Keďže politická propaganda bez ostatnej politickej práce nemohla dospieť k úspechu, rozhodol sa Ľ. Štúr preniesť slovenskú otázku na pôdu maďarského snemu. Roku 1847 kandidoval Ľ. Štúr za mesto Zvolen do maďarského snemu a bol zvolený. Ako “vyslanec” posledného maďarského stavovského snemu, ktorý sa zišiel v Bratislave na prelome rokov 1847-1848, dôsledne obhajoval národnostnú rovnoprávnosť v Maďarsku, zrušenie poddanstva a všeobecnú demokratizáciu života. Na rozdiel od maďarského národného hnutia slovenské národné hnutie nesformovalo žiadnu protimaďarskú platformu. Cieľom slovenskej politiky bolo pokračovanie v koncepcii mnohonárodného „Regnum Marianum“ v nových pomeroch. V tomto duchu sa niesol aj základný politický program Slovákov sformulovaný v Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848. Len takáto politika mohla zachovať Maďarsko ako štát pri živote. Politika maďarských „liberálov“ bola v príkrom rozpore s celou predchádzajúcou históriou štátu. Teoreticky sa oprela o Anonyma, ktorého politický traktát z 12. storočia využila na sformovanie tzv. podmaniteľskej teórie vzniku Maďarského štátu. V rozpore s najelementárnejšími princípmi liberalizmu a demokratizmu označila cca 60% obyvateľov štátu za osoby podmanené, za osoby bez vlasti, ktorých jedinou možnosťou zbaviť sa „biľagu“ podmanených malo byť maďarizovanie sa. V tom je kvalitatívny rozdiel medzi maďarským a slovenským politickým životom tých čias, ktorý pretrváva v určitej podobe dodnes. Kým slovenskí ideológovia a politici zostali verní základným myšlienkam z obdobia založenia spoločného štátu sformovaným v poučení sv. Štefana (Krajina jednej reči a mravov je nerozumná a krehká), maďarská politická elita túto ideu štátu zavrhla a tým ho odsúdila ako predstaviteľka najsilnejšieho maďarského národa na zánik. Preto nie v národných hnutiach nemaďarských národov treba hľadať príčinu zániku „Regnum Marianum“.

Prvýkrát sa kríza chápania Maďarska maďarskými elitami prejavila ako kontraproduktívna počas revolúcie 1848 – 1849. Nepriateľský postoj maďarskej revolučnej vlády voči demokratickému hnutiu nemaďarských národov v Maďarsku nezadržateľne dospel do všeobecného národnostného konfliktu. Postupne za svoje národné práva vojenský vystúpili (a treba povedať, že proti maďarskej revolúcii) Chorváti, vojvodinskí Srbi a taktiež sedmohradskí Rumuni. Slováci v tomto pohybe nezostali bokom. Pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu bola 17. septembra 1848 vo Viedni zorganizovaná Slovenská národná rada, ktorá 19. septembra 1848 na Myjave vyhlásila neodvislosť Slovenska od Maďarska a vyzvala do celonárodného povstania. V boji s politickou mocou, ktorá by za predpokladu udržiavania idey rovnosti, bratstva a spolupráce mala byť prirodzeným spojencom všetkých národnopolitických hnutí v Maďarsku, Slováci zorganizovali celkovo tri vojenské výpravy.

Nové pomery, zapríčinené všeobecným vojenským konfliktom v Maďarsku vyžadovali aj upresňovanie slovenského štátoprávneho programu. Spolupráca s Viedňou, ktorá v národnostných otázkach zaujímala omnoho ústretovejší postoj, si priam vynucovala nanovo sformovať otázku slovenského postavenia v monarchii. Na národnom zhromaždení v Martine 10. marca 1849 bolo rozhodnuté vyslať k novému panovníkov Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) deputáciu, ktorá mu mala predložiť slovenskú predstavu o budúcom postavení Slovenska v monarchii. Podľa predstáv slovenských národovcov Slovensko malo byť vyčlenené z Maďarska v podobe samostatnej korunnej krajiny - Slovenského veľkokniežatstva - malo mať svoje priame zastúpenie na ríšskom sneme, mať svoj vlastný provinciálny snem a v krajine sa malo zaviesť všeobecné úradovanie v slovenčine. Keď tento program porovnáme s prvým programom slovenskej revolúcie z 10. mája 1848, vidíme silný posun. Aj Slováci podobne ako predtým Maďari začali opúšťať myšlienku „Regnum Marianum“ a orientovať sa na vlastný národný štát. V podstate sa začali cítiť v štáte vytlačovaní, preto nutne museli rozmýšľať o jeho opustení.

Revolučné roky 1848-1849 nepriniesli Slovákom, ba ani Maďarom očakávané národné oslobodenie. Napriek vynaloženému úsiliu, podobne ako ostatné národy monarchie neuspeli v svojom národnom a štátoprávnom programe. Porazená bola aj revolúcia, ktorá v svojom maďarskom vydaní nebola ani tak revolúciou za zmenu pomerov v štáte v oblasti sociálnej, ale skôr vzburou proti ústrednej vláde s cieľom secesie. Preto hnutia nemaďarských národov v Maďarsku nemožno označiť paušálne ako kontrarevolučné, ako to urobil F. Engels, lebo bojovali v podstate za to isté ako Maďari – za svoju slobodu. Maďarská vzbura im ju uprela, tak sa postavili proti nej. V svojom politickom programe neurobili nič iné, len prevzali politické ciele svojich maďarských nie spojencov, ale protivníkov.

Po porážke revolúcie bol v monarchii obnovený absolutizmus, ktorý reprezentoval nový minister vnútra A. Bach. Maďarsko bolo zachované ako jednotný celok, avšak stoličnú organizáciu nahradili novovytvorené dištrikty, z ktorých dva sa zhruba kryli s dnešnými hranicami Slovenska. Slováci získali len drobné ústupky v štátnej správe, kde sa obmedzene mohol používať slovenský jazyk. Vodcovia slovenskej revolúcie sa dostali pod policajný dohľad a všeobecne sa rozšírilo heslo, že Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím trestala rebelujúcich Maďarov. Treba povedať, že skúsenosť z revolúcie mala na maďarské politické elity úplne iný dopad, aký by pri zvážení vlastných možností mala táto elita vyvodiť. Revolúcia ukázala, že ak chce byť Maďarsko úspešným a trvácnym štátom, musí pokračovať v koncepcii niekdajšieho „Regnum Marianum“, teda musí byť založené na kooperácii všetkých národov Maďarska. Bez tejto kooperácie – ako ukázala revolúcia – nemôže byť Maďarsko ani slobodné, ani demokratické a ani samostatné. To, že takéto poučenie si maďarské elity z revolúcie nevyvodili, malo za následok zánik tohto, takmer tisícročného štátu.

Porevolučný vývin v habsburskej monarchii išiel cestou upevňovania viedenského centralizmu a absolutizmu novej buržoáznej kvality. Viedenský dvor v tomto období urobil posledný pokus o udržanie monarchie ako jednotného a nedeliteľného štátu. Aby však mohol zvládnuť ríšu s obrovskými sociálnymi, kultúrnymi a národnostnými rozdielmi, musel vynakladať obrovské prostriedky na jej vnútornú správu, najmä na rozsiahlu a prebujnenú byrokraciu a policajný aparát. Ríšu to neúmerne vyčerpávalo a pri prvej vážnejšej kríze, ktorou boli porážky rakúskych vojsk v Taliansku roku 1859, sa systém absolutizmu zrútil. Panovník František Jozef I. musel odvolať nenávideného ministra vnútra A. Bacha a Októbrovým diplomom z roku 1860 a Februárovým patentom z nasledujúceho roku prisľúbil obnoviť ústavný život. V dôsledku toho sa už v marci roku 1861 konali voľby do obnoveného Maďarského snemu, v ktorých sa však v dôsledku nedemokratického volebného zákona presadil len jeden kandidát, navrhnutý národne orientovanými slovenskými kruhmi - Rusín A. I. Dobriansky. Ale ani jeho mandát šovinistická väčšina snemu neuznala.

Obnovený ústavný poriadok umožnil oproti predchádzajúcemu obdobiu opäť naplno rozvinúť aj slovenský, aj maďarský národnopolitický život. Maďarské elity urobili opäť tú fatálnu chybu, ktorú už urobili roku 1848. Svoju slobodu si nechceli vybojovať proti Viedni v spolupráci s väčšinou obyvateľstva krajiny, ale proti nej. To ich výrazne limitovalo najmä v otázkach demokratizácie spoločnosti a nútilo robiť s Viedňou kompromisy. Nakoniec roku 1867 aj taký kompromis urobili, avšak z hľadiska budúcnosti štátu sa ukázal ako fatálny. Dohoda rakúskych Nemcov a maďarských Maďarov o rozdelení moci známa ako rakúsko-maďarské vyrovnanie definitívne pochovala myšlienku na demokratizáciu ríše a jej prebudovanie na občiansky štát slobodných národov. Práve tento akt, akt prebudovania Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Maďarsko chorého pacienta, ktorým bola Habsburská monarchie, definitívne odpojil od životodarných esencií a zapríčinil mu cca 50-ročnú agóniu. Na jej konci bola definitívna smrť – rozpad Rakúsko-Maďarska a vytvorenie nástupníckych národných štátov. A opäť to neboli nemaďarské a nenemecké národností a národy, ktoré svojou politikou ríšu pochovali. Stačí si porovnať slovenský národný program vtelený do Memoranda národa slovenského v jeho pešťbudínskej i viedenskej forme z roku 1861, aby sme pochopili, že v ňom nebolo nič, čo by išlo proti myšlienke sv. Štefana, zakladateľa Maďarska o krajine jednej reči.

Práve nastúpená maďarizácia bola tým cudzím prvkom, ktorý prinútil väčšinu obyvateľstva Maďarska hľadať svoj osud mimo jeho rámca. T. G. Masaryk niekde povedal, že štáty sa udržujú myšlienkami, na ktorých vznikli. Maďarské kráľovstvo vzniklo na myšlienke etnickej a národnej znášanlivosti a touto myšlienkou sa udržalo viac ako 900 rokov aj v podmienkach dočasného rozkúskovania, ktoré v jednom prípade (osmanská okupácia) trvalo viac ako 150 rokov. Opustenie tejto myšlienky maďarskými politickými elitami vlastne zobralo kráľovstvu raison d´ȇtre jeho existencie. Mnohí to pochopili už počas existencie monarchie (napr. aj následník trónu František Ferdinand d´Este), ale najvýraznejšie označil za rozbíjačov monarchie Maďarov v svojom románe Radeckého pochod rakúsky spisovateľ J. Roth. Historici na tomto poznaní nemôžu veľa zmeniť, pretože je úplne pravdivé. Za kolaps monarchie nesú rozhodujúcu vinu šovinistické maďarské šľachticko-džentristické kruhy.

Na záver ešte niekoľko poznámok. „Regnum Marianum“, teda Maďarsko založené na princípoch národnej tolerancie zomieralo dlho. Ak za začiatok jeho agónie označíme vystúpenie Michala Benčíka proti Slovákom na Maďarskom sneme roku 1721 a označíme podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920 za pochovanie nebožtíka, ktorý zomrel roku 1918, tak to bolo rovných dvesto rokov. Počas celého tohto obdobia boli to práve Slováci, ktorí sa mu snažili pomôcť prebrať sa z agónie, prípadne sa uzdraviť obnovou myšlienky, na ktorej bolo založené. Touto myšlienkou bola národná a občianska rovnoprávnosť, ktorú práve politika maďarských elít zabíjala a nakoniec i zabila. Nie národné hnutia nemaďarských národov Maďarska boli tým prvkom, ktorý ho rozkladal. Ale naopak, šialený pokus vytvoriť z mnohonárodného Maďarska maďarský národný štát, bol tým činiteľom, ktorý tento štát doviedol ku kolapsu a zániku.

Dnešné Maďarsko by sa rado vydávalo za pokračovanie Maďarska. Ale toto pokračovanie je len v tom, že si prisvojilo názov Maďarsko, Hungaria, Hongrie, Ungarn a stotožňuje ho s Maďarskom. Žiaľ, aj ostatný svet to akceptuje. Dnešné Maďarsko (Hungary, Ungarn, ale určite nie Hungaria) nemá nič spoločné s niekdajším „Regnum Marianum“. Od roku 1918 až dodnes mu chýba z neho to najpodstatnejšie, čo od svojich nasledovníkov požadoval sv. Štefan – tolerancia k iným národom a národnostiam a etnická znášanlivosť. Z tohto pohľadu je skôr dedičom myšlienok sv. Štefana Slovensko. Preto bol omyl, že sme si po roku 1918 nechali Maďarské dejiny vyvlastniť.

A úplne na záver musím konštatovať, že pre Slovákov by bolo najlepšie, keby si aj Maďari opäť osvojili myšlienky zakladateľa maďarského štátu, ktorému síce stavajú nespočetné množstvo sôch, ale ktorého ideami sa neriadia. Veď čo si môže národ želať viac, ako mať dobrých, priateľských a spoľahlivých susedov.

This entry was posted on Nedeľa, Apríl 18th, 2010 at 20:02 and is filed under Slovenské dejiny

Originál v pôvodnej mutácii:
www.hrnko.sk/2010/04/18/spoluzitie-slova...orsku-a-madarizacia/

(ph -prosím pozor! samozrejme ja sa s obsahom článku vôbec nestotožňujem!
Je to tak zhruba polovica samá táranina, insitná história už od samotnej prvej vety!
Dávam to ako typický príklad pohľadu od susedov na našu históriu cez bernolákovský terminologický bordel!)

Tento odkaz na blogu Hrnko nejde vôbec otvoriť už dlhšiu dobu. A čôže sa stalo takô, žeby sa mu zadrhli drátiky?

www.hrnko.sk/2010/04/18/spoluzitie-slova...orsku-a-madarizacia/

Pekný článoček!
Ešte by sa dalo doplniť to, o tom vzniku maďarského jazyka, kto sa na tom podielal (Kazsynczi, či ako sa píše) a to pekne vystihol ďalší ich príslušný rabín podľa prisp. p. Eliota č. 2250:

www.ramiannka.jecool.net/index.php?optio...tstart=60&Itemid=114

....A moja poznámka na záver ešte o tom, čo o ich metóde falšovania dejín, povedali iní:
»Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu:
Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov...« Toto maďarské prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen, v apríli 1993 povedal:
"Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, tak z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič." ...

Takže, by nezostala ani ich reč, ktorú novodobo "oprášilii" po Turkoch.
Ale nakoniec sa im hodila do krámu a ešte ich podporuje Šoroš báči a ďalší v utajení a znovu a znovu sa snažia o "svoju " veľkomaďarskú ídeu, v čom im pomáhajú ich ľudia v slovenských inštitúciách.

No je potreba viacej takých správných Kotlebovcov zvoliť, čo sa neboja ukázať na tú onakvejšiu pravdu už od čias predrímských. A začal by som na ministerstve Kultúry, masmédiami (zrušenie licencií), vydavateľsvá slovenské (pomoc a odstránenie tých, čo to brzdia), atď.

Jozef Stanislav VŠ napsal:
upravené:
hrnko.sk/2010/04/18/spoluzitie-slovakov-...orsku-a-madarizacia/

Jožku funguje, ked nejde cez www., je potrebné url načítať cez http://

p hanic napsal:
Do tohoto kontextu dobre zapadá obsah panela z výstavy 200-tého výročia narodenia Liszta:

Tue, 06 May 2014 22:30:41 +0400 от Peter Hanic <>:

Vážená redakcia SNN,
vážený pán Mgr. Maroš SMOLEC
šéfredaktor Slovenských národných novín.
S odstupom času sa opäť na Vás obraciam so žiadosťou o publikovanie recenzie na knihu
Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt , Miroslav Demko, 2008, isbn=8097008793.
Pred 150 rokmi naši predkovia publikovali vo viacerých možných zdrojoch aktuálne informácie
o týchto miléniových oslavách realizovaných nielen v slovanskom svete, ale aj priamo v Ríme
s podporou Svätej stolice a pápeža.
Je prinajmenšom zvláštne, že dnes, v čase slobody, slobody slova a demokracie sú tieto informácie
práve k týmto oslavám postavené pod informačné embargo - cenzurované a to nielen zo strany
všeobecne dostupných známych médií, ale na prekvapenie, aj zo strany pravdepodobne všetkých
kompetenčnepríslušných odborných, či akademických pracovísk.
No ale, čo je obzvlášť zarážajúce, týmto druhom absolutného embarga, cenzúry je "postihnutá" aj
Matica slovenská, inštitúcia ktorá by podľa svojho štatútu mala stáť ako predvoj práve v takýchto
slovansko - slovenských Cyrilo-metodských témach!

S pozdravom v očakávaní odpovede
p.hanic
Viedeň 2014-05-06

Dňa 20. mája 2014 5:44, Peter Hanic <> napísal(-a):

Vážený pán šéfredaktor SNN Mgr. Maroš SMOLEC,
v roku 2012 som na adresu redakcie SNN poslal objavný článok k slovenskej identite Hongroisa-neMaďara
Fr.Liszta, krajana našeho, ku ktorému som nedostal vôbec žiadnu odpoveď.
Nadobúdam dojem, že to isté sa bude opakovať aj pri tomto druhom článku.
Opäť žiadna reakcia!
V kultúrnom svete je zvykom na e-poštu odpovedať, len na Slovensku sa nesie nekultúrnosť.

Nemôžem si pomôcť, ale fakty tu hovoria jasnou rečou:
"Magyarisation vonkoncom neskončila Trianonom", toto sú známe príznaky praktík z čias totality boľševikov.
Vtedy boli pre isté kruhy neželané informácie jednoducho ignorované = cenzurované, "dané na index".
Tie isté totalitné maniere je vidieť práve tak i dnes aj u otázok spojených s identitou Franza Liszta,
ako aj s autorom týchto nových tém .

Núkajú sa tu hneď niektoré otázky:
"Prečo majú práve Bernolákovci taký vážny problém s Fr.Lisztom?"
"Prečo práve MS, ako aj SNN spadajú do tejto spornej kategórie totalitných praktík cenzurovania?"

V tejto súvislosti uvádzam citát z panelu z oslavy Fr.Liszta, krajana našeho, organizovanej MS
v Primacionálnom paláci v BA 2011 k 200-tému výročiu jeho narodenia 22.11.1811:
„Nepochopiteľne utajovaná účasť Franza Liszta na oslavách sv. Cyrila a Metoda v Ríme 5.-7.júla 1863.
"Je historickým faktom, že Franz Liszt sa podieľal spolu s pápežom Piom IX. na organizovaní
miléniových osláv príchodu sv.Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestcov, k našim predkom,
a pri tejto príležitosti napísal skladbu Slavimo Slavno Slaveni.
O tejto udalosti nie je ani zmienka v životopisoch o Franzovi Lisztovi, ani v Lisztovom múzeu
v Bayreuthe, čo je z hľadiska serióznej historickej vedy zarážajúce.“…

Pretože platí staré, známe :" Poznáte ich po ovocí", tak by som ten panel doplnil poznámkou:
" Matica slovenská, ako aj SNN si vzala za svoje zachovať status utajovania týchto osláv v Ríme."

Pán Smolec,
dočkám sa vydania recenzie, článku k tejto dôležitej a vážnej knihe na stránkach SNN,
alebo mám ísť o "dvere ďalej"?

V očakávaní odpovede s pozdravom
p.hanic
PS (samozrejme, že tieto oslavy utajujú aj iné inštitúcie!)

--
23 May 2014 21:17:47 +0200 от Maroš Smolec <>:

Vážený pán Hanič.
O skutočnosť, že Listz mal slovenský pôvod sme na stránkach SNN informovali už niekoľkokrát. Preto si myslím, že táto téme je pre nás uzatvorená. Je mi ľúto, že túto interpersonálnu komunikáciu dávate do kópie ďalším takmer 20 Slovákom, kt. s tým nemajú nič spoločné. Načo to robíte?

Úprimne Vám odpovedám, ja už neviem, prečo sme Váš článok neuverejnili v roku 2012, ale pýtať sa nato v máji 2014 ma vskutku prekvapilo. Ak sme ho neuverejnili, mali sme nato dôvod. O textoch a ich zaradeniach rozhodujeme viacerí. Teda, ak sa nenahneváte, ponúknite ho inému periodiku. Ja sa k tomu neviem vyjadriť, nakoľko ste mi tú recenziu nepreposlali.

S pozdravom.
Mgr. Maroš SMOLEC
šéfredaktor Slovenských národných novín

---

Sat, 24 May 2014 08:49:29 +0400 от Peter Hanic <>:

Vážený pán šéfredaktor SNN Mgr. Maroš SMOLEC,
len v krátkosti.
Znovu Vám preposielam recenziu zo 6.mája 2014, aby ste sa k nej mohol vyjadriť.

S pozdravom
p.hanic
PS ako ste si mal možnosť všimnúť, píšem s diakritikou,
preto nerozumiem, prečo mi píšete v mene mekčeň.

---

Пересылаемое сообщение

---

От кого: Peter Hanic Кому: Maroš Smolec , snnredakcia , peter.mulik Копия: ****
Дата: Пятница, 30 мая 2014, 16:11 +04:00
Тема: Re[3]: Pripomenutie: Recenzia knihy:
Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt,M.Demko,2008

Vážený pán šéfredaktor SNN Mgr. Maroš SMOLEC,
pre uľahčenie Vašeho rozhodovania Vám posielam pôvodnú anotáciu k tejto "recenzovanej" knihe,
ako aj niektoré k téme príslušiace podklady od "susedov".

Utajovana_CaM_oslava1863.JPG - panel z oslavy Fr.Liszta, krajana našeho,
organizovanej MS v Primacionálnom paláci v BA 2011 k 200-tému výročiu jeho narodenia 22.10.1811.

neviditelnypes.lidovky.cz.pdf -
OSOBNOST: Učitel Leoše Janáčka byl žákem jeho tatínka, 22.2.2013
"...Letos tomu bude přesně 150 let. Památného 5. července L. P. 1863 se k oslavám tisícátého
výročí příchodu svatých soluňských
bratří Cyrila a Metoděje sešlo na Velehradě přes 100 000 poutníků.
Ve stejný den podobné oslavy vrcholily i v Římě. U sv.Jeronýma sloužil sv. mši hlaholskou
a latinskou kardinál Bazzari.
Při této mši zpívala papežská kapela a slavný skladatel Franz Liszt hrál na varhany.
Poprvé zde byl také zpíván hymnus o sv. Cyrilu a Metoději, který Franz Liszt složil na slova
M. Puciče. ...
A Franz Liszt, který si v onom jubilejním roce 1863 prožíval v Římě stejnou slavnou chvíli jako
Pavel Křížkovský ve Velehradě, neměl k rodákovi z Holasic zase tak daleko.
Byl mimo jiné přítelem hraběte Felixe Lichnovského, na jehož zámku v Hradci nad
Moravicí byl často hostem. Liszt uspořádal v Opavě 27. května a 1. června 1846 dva koncerty,
přičemž druhý koncert byl dobročinný ve prospěch opavského útulku pro děti.

"Glagolská mše Karla Douši" , Bakaláská práce , Marie Lišková, Praha 2013,4
Univerzita Karlova v Praze , filozofická fakulta, Ústav hudební vedy + str.1
(BPTX_2010_2_11210_0_145327_0_89221-s14.pdf)

Obzvlášť dávam do pozornosti túto moju anotáciu ku knihe publikovanú na luno.hu v roku 2009:
Cyrilo-metodské oslavy v Ríme r. 1863 a Franz Liszt (Jún 2009)
s podtitulom:
"Môžeme hovoriť o knihe storočia?!"

S pozdravom
p.hanic

(Čo sa nesmie publikovať na stránkach SNN...)
Recenzia (v otázkach) na knihu Miroslava Demka:
Cyrilo-metodské oslavy v Ríme roku 1863 a Franz Liszt

Musím podotknúť, že uvedená kniha pána Miroslava Demka pojednávajúca o výročných
a vôbec prvých oslavách svätého Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1863 bola vydaná už pred
6-timi rokmi, v roku 2008. Tieto oslavy sa konali v Ríme pod záštitou pápeža Piusa IX.
Je prinajmenšom zvláštne, že informácie o týchto miléniových oslavách sú dodnes úplne
ignorované, negované tak kresťanskými cirkvami, teda aj rímsko-katolíckou cirkvou, ako aj
historikmi, či náboženskými historikmi a zarážajúco cenzurované ešte aj Maticou slovenskou.

Pýtam sa prečo?
Prečo musia byť práve tieto významné miléniové oslavy Cyrila a Metoda v Ríme utajované?
Akoby Slováci o týchto oslavách nesmeli hovoriť a písať?!

Počas posledných rokov som k tejto téme avizoval viaceré otázky, ale nikdy som nedostal
slušnú a kompletnejšiu odpoveď. Veď ak niekomu vadila účasť Franza Liszta na tejto oslave,
to predsa ešte nemusí znamenať, že celé oslavy v Ríme budú vytreté z našich dejín.
Na druhej strane nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že sú vedecky a jasne doložené
z viacerých zdrojov. Neviem, akým spôsobom sa dokáže vyrovnať naša kultúrna obec s tým,
že tak dôležité oslavy k cyrilo-metodskej téme sa aj zo strany Matice slovenskej
neuveriteľným spôsobom obchádzajú. Na stránkach SNN bol s touto témou uverejnený zvláštne štylizovaný článok: „Bol Liszt skutočne Slovák?“ č:12/13 2013 s.9.
Obídenie témy iným spôsobom je vidieť napríklad aj v článku pod titulom: „Transformácia
cyrilo-metodskej myšlienky v dejinách Matice slovenskej“ od tajomníka MS Petra Mulíka
(Zborník príspevkov., Matica slovenská v národných dejinách, 26.– 27.2. 2013, s.10-19).
V týchto úvahách sa miléniová cyrilo-metodská oslava v Ríme vôbec nespomína,
a to napriek 200. výročiu narodenia Franza Liszta, v roku 2011.
Považujem to za viac než len nezdvorilosť k slovenským záujmom.
Práve táto skutočnosť sa stala podnetom na napísanie mojej recenzie.

Dnes máme na Slovensku viaceré otvorené témy a k nim vážne a doteraz nezodpovedané
otázky, ktoré z hľadiska histórie asociujú s analogickými otáznikmi, ku ktorým sa vôbec nikto
nevracia. Teda ani tí, ktorí zastávajú dôležité funkcie v oblasti kultúry, školstva, SAV, tiež
Slavistický ústav, práve od ktorých by sa takéto reakcie očakávali. Aj z týchto hľadísk som
pristupoval k nasledujúcim bodom, otázkam, ktoré si vyžadujú serióznu odpoveď, a tým by
mali vlastne dotvoriť celú túto recenziu:

a)
Dokumentácia knihy o cyrilo-metodských oslavách v Ríme v roku 1863 za účasti Franza
Liszta sa nedá vedecky vyvrátiť. Prečo teda vedecká obec na Slovensku a Matica slovenská
nezaraďujú túto tému do svojich vedeckých publikácií?
b)
Téma je príliš vážna, nakoľko sa citované oslavy v Ríme konali v roku 1863, teda ešte pred
„Maďarsko-rakúskym sprisahaním“ proti „Hungariae Slavus“ Slovákom, čo je historikmi
kamuflované ako „Rakúsko-maďarské vyrovnanie“ v roku 1867. Mohli snáď sv. Cyril
a Metod týmito oslavami v Ríme ohroziť kult maďarského sv. Štefana - kráľa, ktorého Maďari pripravovali na najvyšší piedestál v nevypovedanom zápase o prioritu?

c)
Je evidentné, že autor tejto knihy poukázal po prvýkrát na Slovensku širším spôsobom na
vzťahy, konflikty revolučných novovznikajúcich národov a veľkú krízu v samotnej cirkvi
(teda na najväčší rozkol v rímsko-katolíckej cirkvi), ktorá zasiahla aj samotné oslavy Cyrila
a Metoda. Skutočnosť, že sa na Slovensku o tejto kríze nesmie písať, je len dôsledok
nepochopenia našich vlastných dejín, a tu evidentne na úkor Slovákov. Práve pri téme Liszta
a cyrilo-metodských osláv sa Matica slovenská prejavila ako vyslovene protislovenská.
Prečo k tejto knihe o rímskych miléniových oslavách Matica slovenská nedokázala pripraviť
ani jediný seminár?

d)
Zo strany autora sa neustále opakuje otázka, prečo nie sú na Slovensku kompletne, komplexne
spracované dejiny našich predkov v Uhorskom kráľovstve „Le royaume de Hongrie“, čo je
v zhode s vyjadrením Bajzovho pomenovaniu: „Hungariae Slavus – uhorskí Slováci“
18.-19. storočia. Dodnes nemáme k daným témam spracované vzťahy v širšom geopolitickom
priestore Európy, ktoré nás musia obzvlášť zaujímať.
Nie náhodou môžeme aj z tejto knihy vyčítať a pochopiť paradox, že biskup Moyzes,
spoluzakladateľ Matice slovenskej, v roku 1863, teda práve v čase osláv sv. Cyrila a Metoda
v Ríme, bol podporovaný chorvátskym kardinálom Strossmayerom, ktorý prispel
k financovaniu založenia Matice slovenskej aj v Uhorsku. Tu treba zároveň podotknúť,
že kardinál Strossmayer bol jeden z hlavných iniciátorov odmietnutia poslušnosti pápežovi
Piusovi IX. a to aj s maďarskými kardinálmi, v spojení s I. vatikánskym koncilom v Ríme.
Koho to vlastne akceptoval, rešpektoval biskup Moyzes? Ako to bolo s jeho poslušnosťou
voči pápežovi? S poslušnosťou, o ktorej sa i dnes toľko hovorí (napríklad aj v spojitosti
so slovenským emeritným arcibiskupom Bezákom)?

e)
Otázky tradície osláv Cyrila a Metoda so všetkým, čo k tomu patrí, a teda aj s otázkami aktivít
samotného biskupa Moyzesa a jeho vzťahom k pápežovi, nie sú zďaleka ujasnené
a komentované. Nestačí len konštatovať, ale aj klásť kritické otázky, ktoré vedú
k serióznejšiemu poznaniu našich dejín. Prečo sa napríklad biskup Moyzes s oslavami tak
ponáhľal a nepočkal na výzvu nadriadeného, samotného pápeža Piusa IX.? Prečo sa oslavy
nekonali v júli, tak ako na Morave a v Ríme, (teda podľa výzvy pápeža), keď napríklad aj
časopis „Moravan“ v Olomouci priniesol už 13. marca 1863 správu, že sviatok sv. Cyrila
a Metoda je navždy fixovaný na 5. júla (M. Demko: Cyrilo-metodské oslavy v Ríme...,
s 140)? Prečo oslavy Cyrila a Metoda museli byť práve v Uhorsku rozdrobené do viacerých
dátumov a takto zničené?
Prečo práve k 1000. výročiu sv. Cyrila a Metoda, v jubilejnom roku 1863, bol „Dom sv.
Cyrila a Metoda“ v Martine premenovaný na „Maticu slovenskú“?
To je príliš vážna otázka.

f)
Na ktorej strane stál biskup Moyzes, keď pápež a Franz Liszt boli proti európskym
revolúciám, tak proti talianskej, ako aj maďarskej, a teda na strane malých európskych
kolonizovaných národov, akým boli aj „Hungariae Slavus“ Slováci v Uhorsku? (Väčšina
svetových muzikológov sa k otázke Franza Liszta a k jeho odmietnutiu maďarskej revolúcie
nedokázala vedecky seriózne postaviť a vyjadriť.) Akú úlohu zohrala v 19. storočí Matica
slovenská v súvislosti s postavením a profilom biskupa Moyzesa, ktorý zostával pod
vplyvom Strossmayera? Nedá sa tu hovoriť o snahe o istú dezorientáciu časti národa verného
odkazu našich predkov smerom k európskym udalostiam?
Vieme, že to všetko v 19. storočí vyústilo do tragickej maďarizácie a ukončenia revolučných
víťazstiev, na ktoré naši predkovia znovu len doplatili. Revolúcie sa neskončili, ale mali
svoje permanentné transformované pokračovanie a vplyvy, ktoré prerástli rámec aj
20. storočia a zmenili tento Marxov revolučný úkaz na nový termín „komunizmus – totalita“.
Aj na tento „pokrok“ Slováci zas len doplácali a ustupovali pred víťaznými revolučnými
národmi.
k by sme mali nájsť nepopísanú stránku slovenských dejín 21. storočia, našli by sme
zvláštny obraz, prekvapivé výroky. Je to ako prebudenie sa zo zlého sna. Veď to boli práve
víťazní revolucionári 19. storočia (talianski, nemeckí a maďarskí), ktorí nakoniec naštartovali
leninské a boľševické revolúcie v Európe. A práve oni sa teraz stávajú hodnotovým
kritériom pre svetové dejiny, ktoré nedokážu vysvetliť tragédiu malých a bezbranných
národov, medzi ktoré patria aj Slováci s Franzom Lisztom? Táto skutočnosť predstavuje
ťažisko nového prístupu autora citovanej knihy k hodnoteniu dejín „Hungariae Slavus“-
Slovákov 19.-teho storočia. To je téma, ktorá má evidentne problém byť prezentovaná
hlavne na Slovensku.

Pýtam sa prečo?
Dokáže nejaká politická strana na Slovensku otvoriť, respektíve umožniť dialóg k tejto téme?
Toto je pre mňa kritérium demokracie a slovenskosti ... !

Zmysel mojej recenzie je poukázať na skutočnosť,
že téma obsiahnutá v citovanej knihe sa v žiadnom prípade nedá obísť.

Peter Hanic
Viedeň dňa 06.05.2014