Nepoznaná História

Širokú škálu akordov na mohutnosť a krásu tatranskej prírody, od poetických popevkov, cez vnútorné vyznania a pôsobivé básnické obrazy, až po hymnické a oslavné slohy rozvinuli vo svojej tvorbe štúrovskí básnici a prozaici. Štúrovci nie len snívali a básnili, ale poznali Vysoké Tatry aj z autopsie, pričom zvlášť pamätnými boli tatranské výlety a výstupy na povesťami opradený Kriváň. Tatry a Kriváň mal v osobitnom obdive vodca mladej generácie Ľudovít Štúr. Najnovší prehľad o výstupoch štúrovcov na Kriváň podáva Branislav Choma v práci Z dejín Liptovského Hrádku a okolia (2005 ): „Vlastne prvý spoločný výstup Slovákov na Kriváň sa uskutočnil 24. septembra 1835, keď naň vystúpil známy mikulášsky osvietenec Gašpar Fejerpataky Belopotocký so svojimi šiestimi priateľmi. Tento výstup opísal v kuzmányovskej Hronke roku 1837 v stati Cesta na Křiváň Liptovský, a zrejme ním vzbudil záujem mladých štúrovcov, ktorí rok predtým boli na známom devínskom výlete. Druhý raz bol Belopotocký na Kriváni 16. augusta 1841 s Ľudovítom Štúrom, ktorý sem priviedol aj svojho bratislavského žiaka, grécke knieža J. Aristarcha, k nim sa pridal aj mikulášsky kňaz M. M. Hodža a trnovecký farár Ján Lehotský so svojou spanilomyseľnou paňou, „okrasou Tatier“, ktorá sa pod pseudonymom Miloslava pokúšala o básne, ale napísala 1847 aj hodnotný Opis Liptova. Nadšený Štúr napísal z tatranských dojmov básne Ku Křiváňu a Nazábudky, neskoršie aj ďalšie básne. Ďalší výstup na Kriváň absolvoval už nasledujúceho roku 16. júna s mladým ruským bádateľom I. I. Sreznevským. Štúr si tak obľúbil „ krásny Liptov“, že ho spolu s Tatrami považoval za „ stredok slovanstva“ a jeho „najdávnejšie sedaliská“, a tak i jeho „nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich“, čiže jeho „ľuptáčtinu“ povýšil na základ svojej jazykovej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Sreznevskij o tejto svojej ceste slovenským krajom (spolu aj s B. Nosákom Nezábudovom a J. B. Guothom) písal listy matke, publikované až koncom devätnásteho storočia, no už na bratislavskom lýceu inšpirovalo mladého „Slowáka z Liptowa“ J. Kalinčiaka, aby koncom r. 1842 písal rozprávky a prózu zo „Svatojan“ v domácom „ podnářečí liptovském“. Štúr bol v nasledujúcom roku u trnoveckých Lehotskovcov a Hroboňovom sielnickom Dieli, ale koncom augusta 1844 bol s bratom Samuelom v Štrbskom Plese. To boli tri inšpiratívne návštevy Liptova, vyúsťujúce do novozaloženého osvetového spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši a účasti na revolučných Žiadostiach slovenského národa z jari 1848.

Štúrovci neospevovali len vonkajšie krásy Tatier, ale mali v zornom uhle aj „ odraz ducha prírody v duchovnom utváraní Slovákov“. (Mečiar, S.: ib.) Tak vznikli najkrajšie básne či slohy o Vysokých Tatrách, ktoré už v začiatočnej fáze tvorby v novej spisovnej slovenčine dokumentuje hymnická báseň Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska. Len na základe takéhoto hlbokého vnútorného vzťahu k našim veľhorám možno dokumentovať, že r. 1844 štúrovci pomenovali celonárodnú kultúrnu ustanovizeň Slovákov TATRÍNOM. A keď o rok neskôr (1845) Ľ. Štúr začal vydávať Slovenskje národňje novini, ich literárna príloha dostala názov OROL TATRÁNSKI.