Nepoznaná História

B. Slavokresťanskí umelci

Všeobecne; predbežné dejepisné poznámky

V rokoch 531 — 538 cisár Upravda (Justinianus), pôvodom Slavian, dal stavať v Carihrade slávny chrám Žofie, ktorý patrí k najstarším, a okrem chrámu sv. Petra v Ríme a sv. Pavla v Londýne, aj k najväčším a najkrajším kresťanským chrámom, súc dvadsaťsedem [dvesto sedemdesiat] stôp dlhý a dvesto štyridsať široký. Zaobstaranie a privážanie látky a staviva trvalo sedem a pol roka, vlastné stavanie osem a pol roka, pričom pracovalo denne desaťtisíc murárov; štyridsaťpäťtisíc dvesto libier zlata vynaložili, keď múry stáli ešte len dva lakte nad zemou. Oltár bol zo zlata, striebra, z roztlčených perál a iných drahých kameňov; práve tak aj posvätné nádoby, kalichy, kanvy atď. boli z rýdzeho zlata a striebra. Tieto kalichy mali dvanásťtisíc šatiek čiže prestieradiel popretkávaných perlami a diamantami, potom šesťsto viničových svietnikov pre hlavný oltár a sedem zlatých krížov, z ktorých každý vážil sto libier. Bočné stĺpy chrámu boli z porfýru a egyptského mramoru; štyri obrovské piliere niesli kupolu, ktorá bola obložená zlatou mozaikou v podobe malých kociek. V kupole je nápis: „Boh tento chrám založil, preto nebude zničený!“ Ale už o dvadsať rokov po vystavaní táto kupola pri zemetrasení sa zrútila a celá stavba bola značne poškodená. Pri obnove, ktorej sa ešte Upravda dožil a ju vykonal, sa kupola o pätnásť lakťov znížila. — Keď Upravda roku 538 po prvý raz do tohoto hotového chrámu vstúpil, padol na kľačadlo s rozprestretými rukami a zvolal: „Sláva buď Bohu, ktorý ma pokladal za hodného vykonať takéto dielo! Šalamún, zvíťazil som nad tebou!“ A v ten istý deň zabili tisíc volov, tisíc oviec, šesťsto jeleňov, tisíc sviň, desaťtisíc sliepok a rozdali medzi chudobných tridsaťtisíc meríc obilia a tristo libier zlata. Staviteľom tohoto chrámu bol Anthemios z Tralles, ktorý sa prvý osmelil stavať oblúkovitú klenbu. No plán a náčrt k nemu urobil sám Upravda; V Carihrade staval ešte aj iné budovy, napríklad brány, takzvané upravdovské pavlače, jeruzalemský chrám, ba aj celé predmestie, podľa neho volané Upravdovským. Porovnaj Nic. Alemanni, Notae in hist. Arcan. Procop., Venetiis 1729 ad Cap. 18: „Justinián bol taký skúsený staviteľ, že sám načrtol a nakreslil plány mnohých budov a staviteľom určil rozmery. Pri chráme svätej Žofie, pri kráľovských budovách hereánskych a pri budovaní prístavu, ako dosvedčuje Procop. L. 1. aedif. de civitate Dara L. 2, de templo Deiparae Hierosolymis L. 5 et aliis.“ Porovnaj Procop. de aedif. C. I, 2: „Justinián dal vystavať v Carihrade chrám, ktorý sa volá veľký, a to nielen svojím nákladom, ale aj podľa svojich plánov a skvelým duševným úsilím. Stavitelia plnili iba jeho rozkazy.“ Nesčíselné je množstvo chrámov, palácov a iných budov, ktoré vystaval v Carihrade a inde, takže Prokop ani nie tak ich opísaním, ako skôr len vyratúvaním naplnil celú knihu (de aedificiis); Prokop opisuje aj návrhy a náčrty, ktoré vopred dal k nim umelcom Upravda. Upravda bol v staviteľstve pôvodcom a učiteľom takzvaného byzantského slohu, ktorý vznikol z toho, že sa v ňom spojili grécke a slavianske formy a živly. Charakteristické sú preň pokoj, prostota a veľkosť (vlastnosti slavianskeho národa). Tým môžeme vysvetliť aj ustavičnú mocnú náklonnosť slavianskych kniežat, napríklad slavobulharského Borisa, Rastislava, Svätopluka, Koceľa, ruského Vladimíra, srbských županov a iných, k Carihradu, ku gréckym obradom a k tomuto chrámu Žofie. Sám Pribina dal v tomto slavoupravdovskom čiže byzantskom slohu stavať svoj hrad a chrám (Salavár) nad Blatenom. Chrám Žofie bol vzorom tohoto slavogréckeho slohu, odkiaľ sa potom dostal k Longobardom do Talianska a po čase sa rozšíril po celom kresťanstve a až do začiatku stredoveku v kresťanstve vládol, ba prešiel aj k Arabom. Podľa tohoto vzoru a chrámu Žofie stavali aj chrám sv. Marka v Benátkach, sv. Vitala v Ravenne, dóm v Pise atď. Karol Veľký uviedol tento staviteľský sloh do Germánie, Vladimír do Ruska, kde chrám sv. Žofie v Kijeve je tomuto nielen slohom, ale aj menom roveň. Z tohoto slavogréckeho upravdovského slohu a chrámu Žofie zrodila a vypestovala sa novšia kresťanská rímska architektúra, ktorá germánsko-gotickú surovosť, nemotornosť a končiarovitosť do značnej miery zmiernila a zjemnila. Neskoršie osudy zbavili tento chrám jeho pokladov. Mohamed II. urobil z neho tureckú mešitu; Murat III. vynaložil päťdesiattisíc dukátov na pozlátenie obrovského polmesiaca, o ktorom Turci vravia, že na sto míľ ďaleko rozširuje na mori svoj ligot. Vieme, že medzi Turkami sa šíri všeobecný chýr, že tento chrám podľa nevyhnutného osudu (po štyristo rokoch) zasa prejde k Slovanom. — Porovnaj Prokop. de aedif. 1; Hammer, Gesch. d. Osman. O Upravdovi porovnaj Cestopis, str. 154 — 155. (Upravda bol prvý, ktorý roku 560 dal priniesť dvoma mníchmi z Indie do Carihradu hodvábnikové larvy čiže ich vajíčka a moruše, aby mohol pestovať hodváb; a z tejto carihradskej osady pochádzajú všetky európske hodvábnikové larvy, dielne a morušové stromy, či sa už dostali z Carihradu do Talianska, do Francúzska, Španielska, Nemecka a Anglicka. A tak čokoľvek, kde a kedy krásne a znamenité od Slaviana, zo slavianskej krvi a duše vzišlo, to je naše, to je zásluha a česť Slávie, ako toto upravdovské čiže byzantské krasostaviteľstvo a hodvábnictvo. Upravda s celou svojou rodinou nebol Slavianom len podľa tela, ale, nakoľko mu to jeho postavenie a úrad dovoľovali, aj podľa ducha a srdca, lebo podľa mnohých miest a záznamov u Prokopia (napríklad De bello Goth. L. 3, C. 14) k Slavianom, svojim krajanom bol láskavý, žil s nimi v priateľstve a nedával im len kraje a hrady, aby sa tam osadili, ale dával a posielal im aj peniaze a dary. Upravda ešte aj ako cisár najradšej rozprával slavianskou rečou, miloval svoju slaviansku vlasť, obliekal sa do slavianskeho kroja a žil podľa slavianskych obyčají (Prokopios, historia Arcana C. 14: „Hovoril, obliekal sa a zmýšľal podľa mravov barbarských (slovanských).“ Agathias L. 3: „Justinián podivuhodne vyzdobil rodnú Bederinu, obohnal ju hradbami štvoruholníkového tvaru a na každý roh dal postaviť vežu“; porovnaj Salavár). Ako jeho otec Iztok, jeho matka a sestra Vilenica, tak aj jeho vlastný syn sa volal Zirus, Zir, porovnaj Žir, Žirko, Kroměžír atď. Aj Upravdov vojvodca, nesmrteľný Belizar, nielenže sám mal slavianske meno (Biely a žiara), ale aj jeho kôň bol Belan, Bialan, o ktorom Prokop. L. 1, C. 18 píše: „Belisarius sa niesol na veľmi bujnom koni, ktorý bol celý čierny, len prednú časť hlavy od čela k nozdrám mal nápadne pekne bielu“ (odtiaľ Belan); takéhoto koňa volajú Gréci Phalion, barbari (t. j. Slovania) Balan (chyba je buď vo výslovnosti, alebo v písaní namiesto Belan). Aj Zrinského kôň, Pervan, podobal sa tomuto koncovkou -an.