Nepoznaná História

Main Menu

Login Form

paypal

  • Currency:
  • Amount:

Counter

02260391
Today
Yesterday
This Month
All days
45
251
5116
2260391
Vítejte, Host
Uživatelské jméno Heslo: Pamatovat si mne

Téma: História novej chronológie Fomenkovcov

História novej chronológie Fomenkovcov 22. úno 2020 16:41 #18017


  • Příspěvky:1098 Obdržená poděkování 2035
  • Avatar uživatele IvanSk
  • IvanSk
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 55
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Poslední úprava: 22. úno 2020 16:44 od IvanSk.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Dušan, slovien, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 22. úno 2020 18:58 #18018


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.

Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.


Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Poslední úprava: 22. úno 2020 19:22 od Dušan.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Metod J. Sláv, p.hanic, slovien, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 23. úno 2020 15:24 #18019


  • Příspěvky:1098 Obdržená poděkování 2035
  • Avatar uživatele IvanSk
  • IvanSk
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 55
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Poslední úprava: 23. úno 2020 15:28 od IvanSk.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Dušan, Metod J. Sláv, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 23. úno 2020 15:47 #18020


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
32. Slávna stredoveká abeceda zostavená Štefanom Permským je latinská abeceda.




Vráťme sa k otázke, akú abecedu vytvoril biskup Štefan Permský. Tento príbeh si zaslúži podrobný rozbor.Na začiatok treba povedať že vytvorenie novej abecedy sv. Štefana je považované za jedinečnú a nápadnú udalosť. V stredovekej histórii stojí úplne oddelene. Podľa scaligerovskej chronológie boli všetky ostatné abecedy (s výnimkou Permskej) zostavené „veľmi dávno“ - pravdepodobne pred 10. storočím nl. Predpokladá sa, že po vytvorení slovanskej abecedy v 9. storočí až do posledného obdobia (do 19. - 20. storočia, kedy sa objavili nové abecedy pre kmene Sibíri, Oceánie a Ameriky), sa nová abeceda za vyše tisíc rokov vymyslela iba raz. Teda je to abeceda Štefana Permského! Jeho navrhovaná forma je znázornená na obr. 43, obr. 44.

i_044.png


Obr. 43. Usť-Sysoľsko-Karamzinský zoznam abecedy Permskej.

i_045.png


Obr. 44. Yarensky zoznam „Azbuky Permského listiny, ktorú zložil Štefan.“

S pomocou abecedy, ktorú zostavil, preložil Svätý Štefan do permského jazyka množstvo cirkevných slovanských a gréckych kníh. Ako uviedol vo svojej biografii, „preložil z ruštiny do permštiny, ale mnohokrát z gréčtiny do permštiny.“ Okrem toho existovalo veľké množstvo týchto kníh aj celé kresťanské bohoslužby (ktoré si vyžadujú viac kníh) boli vedené vo Veľkom Perme ako preložené: „A jeho kňazi v permskom jazyku slúžili omšu, matiny a vespery, po permsky spievali a kanonárchovia po permsky kanonarchovali a čitáry čítania čítali permskou rečou a speváci všetko spievanie v permskej reči ohlasovali. “
Dnes sa tvrdí, že zo slávnej Permskej abecedy a mnohých permských kníh nezostalo nič. Ale Veľká Perm nebola v žiadnom prípade hluchým dvorom ríše. Dvesto rokov prosperity, bohatá permská literatúra, vysoko postavená permská história, fundamentálne permské staviteľstvo, známe z análov, nezávislá permská eparchia (niekoľko permských biskupov 15. Storočia bolo vyhlásených za svätých); Pečať Veľkej Permy bola jedna z 12 najväčších oblastí ríše v 16. storočí. A toto všetko údajne zmizlo bez stopy. V XVII. storočí toku rieky Kamy, tj údajne na území bývalého Veľkého Permu, boli iba panenské lesy a vzácne komi dediny. Žiadne mestá, žiadne pevnosti, žiadne veľkolepé kamenné stavby. Žiadna písomnosť.
Otázka: Kam zmizlo to množstvo Permských kníh ? Dnes sa navrhuje táto odpoveď: „Písmo, ktoré vynaliezal Štefan Permský na preklad a používanié kníh, vrátane použitia cirkvou, bol nepotrebné. Ani knihy napísané týmto písmom sa nezachovali. “(Sv. Štefan Permský / // Staré ruské legendy o pamätných ľuďoch, miestach a udalostiach. Petrohrad, 1995).

Ako sa to však mohlo stat ? Počet kníh by sa v priebehu času mal skutočne zvyšovať. Stalo sa to všade. Počet gramotných vzdelaných ľudí vzrástol, proces formovania národnej literatúry pokračoval. Knihy boli potrebné čoraz viac. A ak dnes údajne nie je jediná stará Permská kniha, historikom neostáva než priznať, že všetky Permské knihy boli niekým úmyselne zničené. Ale za akým účelom? Kto zničil Permské knihy?

Historik G.M. Prochorov v istom zmätku píše: „Ľudia, ktorí neboli pokrstení Štefanom, ich samozrejme zničili ... Počet literatúry vytvorenej kresťanskými misionármi zmizol v dôsledku moslimských výbojov, ale nie je to tak. (nepodarí sa to zvaliť na “barbarov dobývateľov) A je nepravdepodobné, že by všetky zyryanské knihy vyhoreli počas požiaru usť-vymských chrámov v roku 1740 („teória požiarov“ tiež nepomáha, ako vidíme - autor.) Pravdepodobne to bude po zjednotení Permskej eparchie s Vologodskou v XVI. st. knihy zbierali a zničili a tí, ktorí ich skrývali, boli prenasledovaní, tak ako to bolo v prípade slovanských kníh v Bulharsku, keď sa dostali pod autoritu Konštantínopolského patriarchu. ““
Táto okolnosť však tiež málo objasňuje. Po prvé, nie je známe nič o prenasledovaní Permských kníh v Rusku. A nie je jasné, prečo by ruské cirkevné úrady zničili knihy vytvorené jedným z vysoko rešpektovaných ruských pravoslávnych svätých. Po druhé, aj keby taký nápad napadol jedného z Vologodských episkpov 16. storočia, nebolo by možné ho realizovať. Dôkazom toho je aspoň uvedený príklad s Bulharskom. Podarilo sa v konštantinopolskému patriarchovy zničiť slovanské písmo v Bulharsku? Samozrejme, že nie. Koniec koncov, zničiť všetky písomné pamiatky, ktoré existujú už niekoľko sto rokov, je takmer nemožné. Kdekoľvek tak či onak nejaká kniha prežije, ktorá náhodou unikne prenasledovateľom.

Takéto zvyšky by museli starostlivo „odchytiť“ a zničiť a tak v priebehu viac ako sto rokov. Otázka, kto a kedy „zničil všetky Permské knihy “, zostáva otvorená.
Venujme pozornosť jednému veľmi významnému detailu. Už v 16. storočí Permská eparchia, ktorá údajne existovala dovtedy v oblasti Prikamia (pri rieke Kama), zmizla bez stopy na týchto miestach a na začiatku spoľahlivo známeho obdobia ruských dejín - v 17. storočí - ju nachádzame ako súčasť vologodskej eparchie. Toto vytláča pôdu z pod teórie „Veľkom Perme na rieke Kama“ nielen z hľadiska svetských, ale aj cirkevných dejín.
Pokúsme sa teraz porozumieť tomu, čo sa v skutočnosti stalo s Permskou abecedou, teda so slávnym vynálezom sv. Štefana. V našej rekonštrukcii je to prosto LATINSKÁ ABECEDA. V scaligérijskej chronológii je takáto myšlienka samozrejme nemožná. A v novej chronológii naopak, vzniká úplne prirodzene. Je veľmi zaujímavé vidieť, či náš nápad potvrdzuje príbeh o abecede Štefana Permského v jeho slávnom “Žitji”(kniha). Koniec koncov, práve to je „hlavný” zdroj informácií o sv. Štefanovi Permskom.“
Návrhy písmen Štefanovej azbuky v “Žitji” sa neuvádzajú. Aspoň v tých vydaniach, ktoré sú dnes známe. Preto musíme súdiť abecedu sv. Štefana nepriamymi znakmi uvedenými v “Žitji”. Našťastie existujú také náznaky a je ich niekoľko. A všetci, ako sme teraz presvedčení, dokonale zodpovedajú latinskej stredovekej abecede.

Jedným z hlavných znakov je, samozrejme, počet písmen v Štefanovej abecede. Pripomeňme, že v rôznych abecedách je počet písmen zvyčajne rôzny.

Napríklad v cirkevnej slovanskej azbuke (v jej rôznych verziách) je ich asi 40. V gréčtine - modernej aj „starodávnej“ - 24 písmen (TSB, t. 12, s. 576). V latinskej, gotskej abecede je 26 písmen a v arabskej abecede 28 písmen (TSB, zväzok 2, s. 596). Je zaujímavé vidieť, koľko písmen je v abecede Štephena Permského.
Ukazuje sa, že ich je 26, to znamená, presne tak, ako je v LATINSKEJ ABECEDE („Sviatiteľ Stefan Permskij“, s. 14, 182,183). Pozri obr. 45. V “Žitji” je všetkých 26 písmen. Vrátime sa k nim neskôr.

i_046.png


Obr. 45. Latinská abeceda, ktorú používa Gutenbergova biblia (údajne 15. storočie), to je, ako sa verí, v PRVEJ tlačenej latinskej knihe. V tejto abecede je presne 26 písmen.

Samozrejme rovnaký počet písmen, ešte nepreukazuje, že ABECEDY sú rovnaké. Nakoniec bývajú náhodné zhody. Život Štefana Permského obsahuje ďalšie, mimoriadne zaujímavé svedectvo permskej abecedy. Ukazuje sa, že s ruskou abecedou, tj s cirkevnou slovanskou azbujou, má presne 14 ROVNAKÝCH ZNAKOV. Týka sa to písmen, ktoré majú rovnaký grafický vzhľad.
ALE PRESNE TOĽKO-TEDA 14, ROVNAKÝCH V GRAFICKOM A ZVUKOVOM ZMYSLE MÁ CYRILIKA A LATINSKÉ PÍSMENÁ! Pozri obr. 46. Tiež - náhoda? Existuje však príliš veľa „náhodných zhôd“ medzi známou latinskou gotikou a údajne „bez stopy“ zmiznutou abecedou Štefana Permského?

i_047.png


Obr. 46. Latinské písmená, ktoré sa zhodujú v cyrilike.

Naše komentáre sú nasledujúce:

1) Latinské D a Cyrillické Д sú nerozoznateľné v písaní rukou.

2) Latinská H a Cyrilické И sa považujú za odvodené z gréckeho písmena „eta“ (H). Môže sa čítať ako tvrdé E alebo I v rôznych verziách výslovnosti, a keď sa používa znak „silno nadýchnuté“ (`H) - ako “HE”

3)Latinské V a Y sa pôvodom viažu- ako sa predpokladá s gréckym písmenom “ypsilon”, ktoré sa číta ako V, U, JU alebo I, v závislosti od polohy v slove a použitej verzie gréckej výslovnosti. A cyriliké bukvy, ktoré zodpovedajú písmenám V a U, sú dvomi podobamy toho istého znaku. Až neskôr, s príchodom typografie, sa druhá z nich začala používať výlučne v kombinácii OU, ktorá sa číta ako U, a prvá - ižica – tvrdé Y- Ѵ nezávisle, s čítaním I alebo B, v závislosti od prítomnosti alebo neprítomnosti horných znakov.

Tu je zoznam latinských písmen, v ktorých sú zaznamenané zhody s cyrilikou. Pozri obr. 45 a obr. 47. Zhody napravo sú očíslované v zátvorkách.



Obr. 47. Varianty latinských písmen v prvotlačiach latinských kníh údajne od 15. do 16. storočia.

1. A = písmeno „az“ v cyrilike, (1)
2. B = písmeno „vedi“ v cyrilike, (2)
3. C = písmeno „slovo“ v cyrilike, (3)
4. D - v cyrilike nie je žiadne písmeno s presne rovnakým štýlom,
5. E = písmeno „jesť“ v cyrilike, (4)
6. F - v cyrilike nie sú písmená s takouto formou,
7. G - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou,
8. H = písmeno „naš “ = písmeno „iže osmioričné“ v cyrilike; (v cyrilike boli písmená H a I sa písali takmer od seba nerozoznateľne), (5)
9. I = písmeno „iže desiatoričnoje“ v cyrilike, (6)
10. J - v cyrilike nie sú písmená s takouto formou,
11. K = písmeno „kako“ v cyrilike, (7)
12. L - v cyrilike nie sú písmená s takouto formou,
13. M = písmeno „myslete“ v cyrilike, (8)
14. N - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou,
15. O = písmeno „on“ v cyrilike, (9)
16. P = písmeno „rci“ v cyrilike, (10)
17. Q - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou,
18. R - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou,
19. S = písmeno „zelo“ v cyrilike, (11)
20. T = písmeno „tverdo“ v cyrilike, (12)
21. U - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou
22. V - v cyrilike nie sú žiadne písmená s presne týmto typom (jediné podobné písmeno „ižica“ nie je v skutočnosti slovanské písmeno - je prevzaté z gréčtiny a používa sa iba v cudzích slovách),
23. W - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou,
24. X = písmeno „cher“ v cyrilike, (13)
25. Y = písmeno „uk“ v cyrilike, (14)
26. Z - v cyrilike nie sú písmená s takýmto formou.
Takže - presne 14 písmen z LATINSKEJ abecedy je zhodných po grafickom vzhľade s cirilikou.

Naše vysvetlenia prekladu zo „Žitja“.
„Žitje“ Štafana často nazýva cyriliku „grécka abeceda“. Zrejme preto, že - na rozdiel od hlaholskej abecedy - je azbuka založená na gréckych písmenách. Jasne to vidno napríklad z nasledujúcich častí „Žitja“.: „Takto sa spojila grécka abeceda s počtom písmen 24 (tj samotná grécka abeceda - autor.). A potom, po mnohých rokoch, určitý Dionýzos ... vymyslel šesť dvojhlások. “ V skutočnosti je šesť takýchto písmen, označujúcich dve samohlásky naraz, v staro ruskej abecede („Slovník ruského jazyka XI. - XVII. Storočia“, vydanie 1, s. 16), av gréckej abecede nie je ani jediná.

„Žitje“ pokračuje: „Potom ďalší filozof pridal 5 písmen a ďalší písár tri písmená ... A tak po mnohých rokoch ... zozbierali grécku abecedu - písmená s číslom 38.“ A ďalej: „Cyrila Filozof, ktorý vytvoril slovanské písmeno 38 písmen.“ Vysvetlite, že v skutočnej gréckej abecede je len 24 písmen. A 38 písmen bolo v ruskej cyrilike. Presnejšie povedané, v cyrilike je ešte viac písmen - 42 písmen („Slovník ruského jazyka ...“, vydanie 1, s. 16) alebo dokonca 45 písmen (Obr. 48). V„Žitju“ sa však zrejme berú do úvahy iba základné ruské cyrilické písmená. Okrem toho sa medzi podobnými štýlmi toho istého písmena brala do úvahy iba jedna možnosť (obr. 49). Okrem toho nie sú zahrnuté písmená Xi, Psi, Fita, Ižica, ktoré sa používajú iba v ne ruských požičaných slovách - obvykle gréčtine. Potom je písmen skutočne presne 38 (obr. 49).

i_048.png


Obr. 48. Slovanská azbuka od prvej tlačenej „Azbuky“ Ivana Fedorova v roku 1578. Obsahuje 45 písmen.

i_049.png


Obr. 49. Ak z abecedy Ivana Fedorov vylúčime na seba sa podobajúce, iba mierne odlišné štýly toho istého písmena (10 a 9, 35 a 6, 38 a 17), ako aj grécke písmená „psi“ (41), „ksi“ (42). , „Fita“ (44) a „Ižitca“ (45), ktoré sa používajú IBA slovami vypožičanými z cudzích jazykov, zostane PRESNÝCH 38 rôznych, VLASTNÝCH RUSKÝCH písmen. Obrázok je založený na predchádzajúcom obrázku.

A tak teda v „Žitji“ je „gréckou“ nazvaná „slovanská abeceda - azbuka“,
Cirkevne slovanské «четыре межю десятма» „štyri medzi desiatimi“, doslova «четверка во втором десятке» - „štyri medzi dvoma desiatimi“, „štyri v druhej desiatke“ - znamená 14. Slovo «десятма» „desať“ je „desať“ v dvojitom čísle, to znamená dve desať. Číslica „dva“ sa tu vynecháva. Vysvetlíme, že v cirkevnom slovanskom jazyku existuje okrem jednotného a množného čísla aj dvojaké číslo. To znamená, že hovoríme o dvoch predmetoch. Samotné číslice „dva“ nie sú potrebné. Rovnako ako v modernej ruštine, pre číslicu „jeden“. Napríklad „desiatok“ namiesto „jedna desiatka“ atď.
Je zvláštne, že toto miesto v knihe sv. Štefana Permského bolo historikmi preložené nesprávne do ruštiny. Prekladatelia z nejakého dôvodu namiesto 14 napísali 24 (?!). V dôsledku tohto „prekladu“ bol jasný význam starého textu skreslený a zakalený. Bola chyba náhodná? Prečo takáto „náhodná“ chyba prekladateľov nevznikla niekde, ale práve v mieste textu nebezpečného pre históriu Scaliger-Romanovovcov? Zametali stopy?

Písmená v „Žitju“ sa nazývali „slovami“ a celá azbuka sa nazýva „verš“. Faktom je, že v cyrilike bolo každé písmeno spojené s jedným slovom - názvom tohto písmena: az, buk, atď. Výsledný reťazec slov bol zaznamenaný a zapamätaný do podoby verša, ktorý sa mohol čítať spevne, aby sa uľahčilo zapamätanie abecedy.
Ako sme už povedali, v zozname „Žitje“ je uvedený zoznam Permských bukv. Ukazuje sa, že zoznam sa celkom zhoduje s latinkou - zvukom alebo vo formou písmen. Najmä ak používate stredoveké gotickej verzie latinskej abecedy - napríklad tzv. „Textúry“ (obr. 50).

i_051.png


Obr. 50. Spojenie gotickej abecedy a starých permských listov podľa Jarenského a Karamzinského zoznamu. Pozrite si fotografie vyššie.

Naše komentáre:
1) Kombinovali sme tie latinské (gotické) písmená, ktoré, ako sa všeobecne verí, sa pomerne neskoro zmenili: C a G, I a J; U, Vi a W (pôvodne VV).

2) Gotické a permské písmená sú foneticky zrovnateľné. Mierne odchýlky od tohto princípu sú povolené v nasledujúcich prípadoch, keď sa súvzťažnosť ukázala byť o niečo menej presná.

a) Gotický F je spojený so znakom „V“ Jarenského zoznamu.

b) Gotické H „I“ je pepojené na permské I (И) z dôvodov, že latinské H ako aj cirilické I (И) sa pokladajú za potomkov potomkov gréckeho písmena Eta (H).

c) Gotický X zodpovedá zvuk „ksi“ Jarenskyho zoznamu a znak „shoj“ z Karamzinského zoznamu

d) Gotický Y je prepojený so znakom „Ы“ v zozname Karamzina - v niektorých jazykoch, napríklad v poľštine, latinské písmeno Y znamená presne zvuk „Ы“.

e) Gotickému Z zodpovedá permské „čory“.

Tu je zoznam 26 písmen Štefanovej abecedy v poradí, v akom sú uvedené v zozname „Žitja“:
"A, Bur, Gai, Doi, E, Žoi, Džoi, Zata, Zita, I, Koke, Lei, Meno, Neno, Vo, Pei, Rei, Sii, Tai, Ciu, Čery, Šjui, Y, E, Ju,O "

Ďalší, mierne odlišný zoznam uvádza N.M. Karamzin vychádzajúc z výpisov zo starých textov, ktoré našiel v Millerových archívoch: «Ан, Бар, Гай, Дой, Е, Жой, Зата, И, Коке, Лей, Мено, Нено, О, Пей, Рей, Си, Тай, Цю, Чоры, Шой, Ю, Я.

"An, Bar, Gaj, Doj, E, Žoj, Zata,I,Koke, Lej, Meno,Neno,O, Pej, Rej ,Si, Tai, Ciu, Čory, Šoj, Ju, Ja.

V inom zozname tejto abecedy stále pridané Ы, Epsilon, Omega “(Obr. 43).
Zhoda permskej abecedy so stredovekou gotikou je znázornená na obr. 50. Je vidieť, že FORMA takmer všetkých gotických písmen pochádza z Permskej - buď priamo alebo s pridaním chvostíkov.
V odhalení zhody zistenej z 22 základných latinsko-gotických písmen pozri poznámku 1 k obr. 50, VOŠLI VŠETKY S VÝNIMKOU JEDNOHO - písmená Q.

Z 27 znakov Jarenskyho zoznamu (Obr. 44), VOŠLI VŠETKY OKREM S výnimkou siedmych - Ж, З, Ц, Ш, Э, Ю ( Ž, Z, C, Š, E, JU, Omega.

Z 27 znakov Karamzinského zoznamu (obr. 43), VOŠLI VŠETKY, OKREM SEDEM ALEBO OSEM písmen - Ж, З, Ц, Ю, Я (Ž, Z, C, JU, JA, Epsilon, Omega a prípadne Š.

Preto sa tam nedostali iba permské znaky, označujúce chýbajúce zvuky v niektorých západných jazykoch a latinské Q, ktorá nemá slovanský náprotivok.

Samotný názov abecedy - gotický, to znamená GOTSKAYA - ako tomu dobre rozumieme, hovorí veľa. Nakoniec, Goti sú kozáci, to znamená Rus-Ordinské Impérske vojská. Abeceda Štefana Permského bola prinesená do Európy GOTAMI. Nemali by ste si myslieť, že predtým boli západoeurópania negramotní a nemali písaný jazyk. Mali nejakú abecedu. Toto je zrejmé zo života sv. Štefana. Uvádza sa, že kresťanské knihy v nejakej „zlej“ podobe boli medzi Permanmi ešte pred Štefanom. A na palici Štefana sa ukazuje, ako „jazyčnici priviedli svoj zákon (?) episkopovy“. Zrejme musel Stefan preškoliť miestnu západoeurópsku populáciu zavedením novej gotickej = latinskej = gotskej abecedy.To znamená Impérsku azbuku.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Metod J. Sláv

História novej chronológie Fomenkovcov 23. úno 2020 15:53 #18021


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
( Obrázky sa mi tam trochu poprehadzovali - hádam to zvládnete utriediť si . Ešte tento tam patrí - mal by byť
49. (a v popiske je 50..?) / 47.má byť 46...atď)

i_050.png
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 23. úno 2020 16:13 #18024


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
33. Spis Permských národov a palica Štefana Permského.

V „Žitji“ Štefana Permského je uvedený zoznam 17 národov Permi. Hneď musíme povedať, že v tomto zozname nie sú žiadne mená „Komi“, „Mansi“, „Udmurti“. Zato sú tu iní. Niektorí historici ich dnes vyhlasujú za „zastarané“ mená tých istých Komi, Mansov, Udmurtov. A historici spravidla nemôžu „nájsť“ tieto národi v modernej Perme. Zostáva pre nich záhadou ako napríklad „syriane“, „gaijane“, „pertasy“ atď. Podľa našej rekonštrukcie sa bližšie pozrieme na to, o čom hovorí „Žitje“ Štefana Permského?
A zároveň, v akej podobe sú ľudia „záhadného Permu“ uvedení v iných zoznamoch „Žitja“ sv. Štefana Permského. Ukazuje sa, že namiesto „сырьяне»“ majú niektoré zoznamy formu „sirijane“. Ale veď to sú Sýrčania. Ako už chápeme, Rusi. Pretože (v našej rekonštrukcii) sú biblické Sýria a Asýria Rus, Rossija. Pravdepodobne v "Žitji" sa hovorí o západnej Rus-Orde, to znamená, modernej Germánii(Nemecku) a Austriji (Rakúsku).

Namiesto «гаияне» -„gaijane“ niektoré spisy majú formu „galičane“. Ale to je úplne otvorene znejúce meno Galície. Opäť západná Rus-Orda, to je historická Galícia, moderná západná Ukrajina a časť Poľska. Od konca 18. storočia do roku 1918 to bol starý ruský región habsburskej monarchie.

Názov „пертасы“ (pertasy) pravdepodobne pochádza z miesta ich bydliska pri rieke Prut.

Spomínaní sú aj permský «двиняне» (dvinjane) pravdepodobne žili pozdĺž rieky Zapadnaja Dvina.

Národ «вилежане» (viležane) sú s najväčšou pravdepodobnosťou obyvateľmi mesta Vilnius v modernej Litve.
A tak ďalej.

Vidíme, že všetky tieto permské národy žili vo východnej a západnej Európe. V XVIII. storočí sa pokúšali historici Scaligerian-Romanovovský preniesť tieto názvy na východ v oblasti rieky Kama (ničili stopy Veľkej ríše v západnej Európe).

Rozhodli sme sa využiť skutočnosť, že populácia v týchto častiach bola negramotná. A miestne názvy sa ľahko zakrývali a ich história sa ťažko obnovila. Úprimne povedané, ukázalo sa že sa to romanovovským historikom, nie veľmi podarilo. Prežívajúce staré knihy (ako napríklad nami citovaný „Žitje“) si zachovali pomerne veľa živých stôp skutočného príbehu.
Tu je ďalší príklad: ako sa romanovovskí historici pokúšali „odoslať“ Štefana Permského na rieku Kama. Povedzme si o slávnej palici Štefana Permského. Dnes nám ukazujú túto palicu „ozdobenú kostenými prstencami-cilindrami s hlbokou ritinou, garavírované a nápismi“. Naozaj je na nej meno Štefana Permského a umiestnených mnoho zaujímavých obrazov rozprávajúcich o jeho živote. Nemali by sme si však myslieť, že táto palica je tu už dlho. Ako sa uvádza v komentári „Žitja“, „táto palica... v roku 1848 bola poslaná do Permskej katedrály na uschovanie v slušnom mieste prostredníctvom Svätej synody z kláštora Suprasuľského v Litovskej eparchii.“ “ Teda dokonca aj palica (jediný pozostatok Štefana v modernom Perme) sa presťahoval do Kamy až v XIX. storočí. A samozrejme zo Západu.
Mimochodom, kresby na palici Štefana Permského výrečne svedčia o tom, že v skutočnom stredovekom Perme boli opevnené mestá vyobrazené „vo forme múru s dvoma stupňami medzier a päťposchodovej veže“. Permiaci sú zobrazení v drôtených košeliach a prilbách s štvoruholníkovými prúžkami, prapormi a vojnovým rohom. Toto všetko je dobre vysvetlené našou rekonštrukciou, podľa ktorej sú tu zobrazené mestá stredovekej západnej a východnej Európy, ktorá bola súčasťou „Mongolskej“ ríše.

Snmekobrazovky2020-02-26v14.04.59.png


Snmekobrazovky2020-02-26v17.42.42.png


Snmekobrazovky2020-02-26v17.46.33.png


Snmekobrazovky2020-02-26v17.46.46.png


Snmekobrazovky2020-02-26v17.43.49.png


Snmekobrazovky2020-02-26v14.03.33.png


V časti „Žitja“ sa uvádza, že dĺžka cesty z Moskvy do Permu bola približne rovnaká ako vzdialenosť z Moskvy do Istanbulu. To nesúhlasí s názorom moderných historikov, že historické Perm je moderná Perm na rieke Kama. Pretože vzdialenosť z Moskvy do Istanbule je najmenej dvojnásobná ako vzdialenosť z Moskvy do moderného Permu. Ale z Moskvy do Nemecka a Rakúska je to skutočne približne rovnaké ako vzdialenosť z Moskvy do Istanbulu. A do Viedne - takmer rovnako ako do Istanbulu. Mimochodom, pripomíname, že katedrála sv. Štefana sa nachádza vo Viedni. Informácie o vzdialenostiach uvedených v časti „Žitja“ sú skutočne presné a znova potvrdzujú našu rekonštrukciu.
Samozrejme by sme si nemali myslieť, že „Život“ Štefana Permského je originálnym starovekým textom, ktorý k nám prišiel bez akýchkoľvek zmien. Samozrejme, že bol upravený v období Romanovovcov. Mnohé bolo zámerne odstránené alebo zdeformované. Ale niečo (aj dosť veľa) zostáva. A dnes nám tieto stopy pomáhajú obnoviť skutočný historický obraz.

34. Aké bolo meno víťaza bitky s Tatármi v Českej republike v roku 1241?

V roku 1241 (podľa scaligérijskej verzie) napadli západnú Európu veľké vojská „Mongolské. Tvrdí sa, že po rozbití Uhorska a Poľska sa nemohli dostať do Germánie, pretože ich porazili jednotky českého kráľa. Zároveň vykresľujú obraz vojenskej konfrontácie medzi „dobrou“ západnou Európou a „zlými Mongolmi“, ktorí boli po porážke v Českej republike nútení opustiť západnú Európu späť na východ. V našej rekonštrukcii vyzerá príbeh tohto dobytia inak. V skutočnosti tu boli vojny, ktoré vyvrcholili vytvorením jednotnej impérskej moci na rozľahlých územiach Eurázie. Najmä v krajinách Germánie a Česka. „Tataro Mongoli“ nikam neodišli. Preto je zaujímavé zistiť, kto zvíťazil v bitke v Českej republike, ktorá sa považuje za finále „Mongolskej“ invázie do západnej Európy. Ako už vieme, „mongolské“ jednotky sa presťahovali na Západ pod vedením veľkého cára Chana = kniežaťa Batyja.
Ukazuje sa, že staré dokumenty nám zachovali meno víťaza „českej bitky“. Volal sa Jaroslav. Scaligérijskí historici samozrejme tvrdia, že nie je „mongolským“, ale „českým vojvodom“. Dnes (tj potom, čo boli ruské a svetové dejiny vážne zdeformované) by nikomu nikdy nenapadlo, že ide práve o „mongola“ Batyja, to znamená veľkom kňazovy- chánovy Jaroslavovy. A podľa našej rekonštrukcie by to malo byť presne tak. Vzhľadom k tomu, že Jaroslav je jedným z mien chana Cára Batyja (Joana Kalifa). Ktorý bol aj českým vládcom = vojvodom. Pretože Češi tiež pochodovali ako súčasť jeho vojsk.

Takto je historik druhej polovice 19. storočia V.D. Sipovskij. „Na jar roku 1241 prešiel Batyj Karpaty a porazil uhorského kráľa, potom porazil dve poľské kniežatá. Potom Tatári vtrhli do Sliezska. Tu porazili vojvodu Sliezska. Cesta do Germánie bola otvorená. Jej jednotky boli zachránené českým kráľom. Počas obliehania mesta Olomouc prvýkrát boli Tatári porazení. Zlomil ich tu český vojevodar Jaroslav zo Šternberka. “
Máme pred sebou interpretáciu 17. - 19. storočia, keď už bola zabudnutá (a sfalšovaná) skutočná minulosť vzdialených 13. - 14. storočia.
Ako vidíme, meno víťaza sa však zachovalo. Očividne to bol Jaroslav = Batyj = Joan Kalita (tiež známy ako Joan Kalif). Mimochodom, je to tak preto, že Češi a Nemci si „nepamätajú“ nič o tom, ako ich „Mongoli“ = veľkí dobyli, alebo že ich predkovia boli rovnakými „Mongolmi“? A oni sami pochodovali v rusko-ordinských jednotkách na západ. Už dávno sme veľa napísali, ako bola populácia Nemecka prevažne zložená zo Slovanov. O tom hovoria zachované dokumenty a svedectvá súčasníkov.

35. Jerome Horsey alebo Eremej Uľjanov ?

Pýtame sa: ako sa volá slávny anglický diplomat 16. - 17. storočia, ktorý mnohokrát prišiel z Anglije do Moskvy? A ešte viac: aké boli mená mnohých ďalších anglických diplomatov, obchodníkov a podnikateľov, ktorí sa zaznamenávajú najmä v ruských dokumentoch? Dnes sme si istí, že niesli „typicky anglické mená“. Dôkladnejšie zoznámenie sa s dokumentmi tej doby však neočakávane odhaľuje dôležitú okolnosť. Obyčajne zamlčované súčasnými historikmi. A prekrásne vysvetliteľné našou rekonštrukciou.
Ukazuje sa, že veľa z nich malo ruské mená. Napríklad Jerome Horsey sa v dokumentoch nazýval Eremey Ulyanov. „Jerome“ pochádza z mena „Jeremej“. Prečo Ulyanov? - pýtame sa. Áno, pretože sa ukázalo, že jeho otec sa volá Ulyan. Alebo v neskoršej západoeurópskej výslovnosti William. Vo vzdialených storočiach XIV - XVI ruské meno Ulyan prinieslo na hmlisté pobrežie Albionu spolu s dobyvateľmi „Mongolmi“ = veľkými, neskôr sa v Vilijam zmenilo na miestnu (ostrovnú) výslovnosť. To znamená v William. Čo, mimochodom, stále znie u Angličanov ako „Uiľjam“. To znamená, že stále ten istý ruský Uľjan. Pripomeňme, že zvuky M a N sa ľahko zamieňajú.

36. V XIV-XVI storočiach Západná Európa s rešpektom hľadela „podriadene“ na ďalekého a mocného cára-chána.

Aký je rozdiel medzi našou rekonštrukciou dejín XIV-XVI storočia od Scaligerovských dejín.

Dnes sme si zvykli na myšlienku, že v štrnástom a šestnástom storočí (a skutočne vždy) sa západná Európa pozerala na Rusko zvysoka. A pravdepodobne zaslúžene. Veď v skutočnosti na Západe je- civilizácia a kultúra. A Rusko je zaostalá a ignorantská krajina. Len sotva vyliezla z pod hrozného Tataro-Mongolského jarma. Samozrejme, v Rusku bolo veľa medu, chleba, sadla a konope. Preto sa Rusom niekedy podarilo prilákať zručných majstrov zámoria k sebe, aby sa zľutovali a postavili niečo vynikajúce v hluchom, Bohom zabudnutom Rusku. Katedrály, paláce, továrne, lode. Rusi žasli nad zručnosťou cudzincov a úprimne súhlasili s tým, že by sa samozrejme nikdy nedostali do takej úrovne bez pomocou zahraničních majstrov. A až po Petrovi sa začali konečne rozvíjať svoje vlastné ruské remeslá na úrovni európskych noriem. A aj to, samozrejme druhotnej úrovne. A západoeurópske kráľovské dvory pozerali zvrchu na vzdialeného moskevského cára, ázijského divocha na tróne.
Podľa našej rekonštrukcie bol obraz v tej dobe radikálne odlišný. Úplne naopak. V storočiach XIV-XV sa vytvorila obrovská Veľká ríša, do ktorej vstúpili alebo boli podriadené všetky západoeurópske štáty. Preto tam boli králi a cisári v skutočnosti guvernérmi alebo vazalmi mocného ruského Ordy Cára-Chána. Stopy takého podriadeného postavenia západoeurópskych vládcov sú zachované v svedectvách súčasníkov (aj keď sa podrobujú tendenčnej úprave XVII. - XVIII. Storočia). Ďalej uvádzame príslušné fakty. Medzitým sa vráťte k opisu obrazov XIV - XVI. Storočia.

Odľahlé provincie Ríše, ktoré zahŕňali krajiny západnej Európy, boli vo výrazne odlišnej pozícii ako metropola, to znamená Rus-Orda a Osmania-Atamania. Centrum ríše sa zaoberalo hlavne administratívno-vojenskými záležitosťami a vojenskou výstavbou, čo bolo absolútne nevyhnutné pre udržanie rozsiahlych území pod jeho autoritou. Tu a tam vypukli nepokoje, spory, interné konflikty medzi rôznymi regiónmi ríše. Bolo potrebné potlačiť, upokojiť a konať ako rozhodca. Na tento účel bolo potrebné zachovať obrovskú armádu. Údržba tisícových komunikačných liniek zaberala množstvo síl. Bolo potrebné vyberať dane, organizovať obchod medzi odľahlými oblasťami ríše. Preto metropola potrebovala najmä vojakov a úradníkov, tisícový administratívny aparát.
V provinciách Ríše vládli ako autorizovaní predstavitelia Ordinského cára-chána jeho námestníci. Neďaleko boli vojenské „Mongolské“ kozácke posádky, ktoré udržiavali poriadok. Z tohto dôvodu boli do popredia vtisnuté nielen miestne vojenské problémy, ktoré sa samozrejme objavili, ale aj získ milosrného záujmu od metropoly. Veľa na tom záviselo. Napríklad, nadradenosť nad susedom sa mohla dosiahnuť nielen pobitím jeho vojska, ale aj zaslaním bohatých darov cárovy Ordy Chánovy. Keby boli dary naozaj hodnotné, potom by chan-cár mohol láskavo dovoliť zaujatie územia suseda. Najmä ak tento sused neuspokojil najvyššieho vládcu. Napríklad nepravidelne a oneskorene platil dane do centrálnej „Mongolskej“ štátnej pokladnice.

Aplikované vedy a umenie dostali v západnej Európe osobitný impulz. Napríklad v Taliansku sa rozvinula architektúra, literatúra, umenie, historické vedy a remeslá. Vo Francúzsku - podobný obrázok. V Anglicku a Holandsku zorganizovali cisárski guvernéri kvalitné stavenie lodí. A tak ďalej.
Na Ordinskom dvore cára- chána sa toto všetko považovalo za jeho vlastné. K dispozícii Ríši. Bolo napríklad potrebné postaviť novú flotilu. Do Anglicka sa samozrejme zaslala žiadosť, podľa ktorej boli najlepší lodní stavitelia do Ruska poslaní. Bolo potrebné skúseného liečiteľa - mohli zavolať Francúza. Ak sa v súčasnosti v Nemecku nachádzala nejaká lekárska celebrita, obrátili sa na túto provinciu. Bolo potrebné rýchlo postaviť katedrálu v Moskve - mohli požadovať majstrov z Talianska. Ako to bolo mimochodom, v prípade výstavby moskovského Kremľa. Majstri remesla prišli okamžite. Nikto samozrejme nemeškal. Tým viac ani neodmietol.

Králi, vojvodovia a ďalší guvernéri Ordy vedeli dokonale dobre, že nie je možné odmietnuť. Keď dostali cisársky rozkaz, „hneď začali baliť“ a okamžite poslali požadovaných odborníkov do metropoly. Z Talianska, Francúzska, Španielska, Nemecka, Anglicka ... Pravdepodobne na kráľovskom súde v Jaroslavli (tj Veliky Novgorod) a v Moskve boli strany z rôznych provincií, od Britov, Francúzov, Nemcov ... Bojovali medzi sebou o to, ktorý dostane obzvlášť výnosné a čestné príkazy („štátny poriadok“). Veľkému „Mongolskému“ chánovi a jeho správe dokázovali, že ich odborníci sú najlepší. Víťazná strana dostala objednávku. A váha tejto provincie ríše sa prirodzene zvýšila v očiach chanovej administratívy, na ktorej skutočne veľmi záležala v tej dobe.
Potom, v 17. storočí, po rozpade-rozkole Veľkej = „Mongolskej“ ríše, keď sa západoeurópske štáty osamostatnili, sa úsilie odtrhnutých cisárskych guvernérov (a samozrejme ich „naučených“ historikov) začalo zameriavať na „dôkaz“, že „ako je tomu dnes“ vždy bolo. “ To znamená, akoby západoeurópski vládcovia boli vždy nezávislí od Rusi-Ordy. Dychtili vymazať spomienku na povstanie Reformácie, to znamená, že prišli k moci všeobecne nelegitímnym spôsobom (z hľadiska konceptov tej doby). Na tento účel bola navrhnutá história a chronológia skaligerovská (a Romanovovská), ktorá odložila „mongolské“ dobytie pod lstivým menom“ Veľkej migrácie národov“, slovanskej invázie do Európy, údajne v 4. - 5. storočí nl. Nedávnu veľkú impéiu odstráneňovali z mapy Európy.

Ako sme vysvetlili vyššie, táto „aktivita“ sa úplne zhodovala s túžbou prozápadnej Romanovskej dynastie, ktorá sa nelegálne (v dôsledku prevratu) chopila moci v Rusku. Preto boli akcie vzbúrencov Romanovcov a ich náprotivkov - nových vládcov západnej Európy - úplne koordinované. A proti Turecku-Atamánii, ktoré jasne zasahovalo do tohto civilizačného procesu, bolo potrebné zorganizovať krížovú výpravu. Ruskými rukami a ruskou krvou.
Uskutočnil sa revízia dokumentov, rôznych druhov dôkazov, letopisov a memoárov. Veľa storočí cestovalo do Ruska veľa cudzincov. Preto v západnej Európe stále existovalo veľa skutočných dokumentov, ktoré otvorene hovorili o skutočnom vzťahu medzi západnou Európou a Rus-Ordou v tom období. Tieto dokumenty sa hľadali, zničili, prepisovali, upravovali a uverejňovali spätne v takej falšovanej podobe. Konkrétne stanovili „staré dátumy“, aby schválili nové hľadisko, akoby „ako tomu je dnes, vždy tak bolo“. Preto musíme neustále pamätať na to, že dnes sa pozeráme do ďalekej minulosti storočí XIV - XVI prostredníctvom neuveriteľne skreslenú prizmu redakcií 17. storočia.
Napriek tomu niektoré „malé veci“ unikli pozornosti usilovných redaktorov. Nie všetci pochopili svoju úlohu rovnako dobre, nie všetci boli rovnako inteligentní. Samotné predstavy o tom, ako „história skutočne vyzerala“, sa rozvíjali iba postupne v hlavách falšovateľov 17. - 18. storočia. Preto veľa z toho, čo by neskorší historik-redaktor 19. - 20. storočia rozhodne vymazal zo starého dokumentu, mohlo byť „prvým historikom-redaktorom 17. - 18. storočia„ vynechané “.

Preto sa niektoré diela západných Európanov šestnásteho storočia o Rusku dnes zdajú trochu divné. Nezapadajú do myšlienok stredovekej histórie, ktoré sú v nás vštepované. Ako jeden z príkladov uvážte známe „poznámky o Rusku“ od Jerome Horseyho.

Ako si Jerome Horsey predstavoval politickú geografiu Európy v 16. storočí.

V predslove k jeho Cestám sa Horsey obracia na Sira Francisa Walsinghama, štátneho tajomníka kráľovnej Anglicka. Píše: „Považoval som za užitočné ... uviesť všetko, po čom ste sa túžili dozvedieť o mojich pozorovaniach počas vašich ciest ... O najvzácnejších a najvýznamnejších udalostiach v slávnych krajinách a kráľovstvách severnej a severozápadnej časti Európy a Scythie, najmä v Rusku, Moskoviji , Tatáriji so všetkými územiami a štátmi, ktoré sú k nim primknuté. “
Aké štáty nazval Horsei priľahlými Rusku, Moskovii a Tatarii? Tu je zoznam, ktorý zostavil osobne: Poľsko, Transilvánia, Litva a Livónsko, Švédsko a Dánsko, impérske kniežatstvá Horného Nemecka, päť zväzových kantónov horného a dolného, Kleve, Vestfálsko, Frízsko, Flámsko, Brabantsko, Zelandia a Holandsko. Ako vysvetľuje Horsey, všetky tieto krajiny tvoria „17 zjednotených provincií“.

Pýtame sa: provincie, ktorého štátu? V našej rekonštrukcii je úplne jasné, ktorého - Veľkej = „Mongolskej“ ríše. Horsey zároveň uviedol takmer všetky západoeurópske štáty a označil ich za „primknuté“ k Rusku, Moskvii a Tatarii. Ukazuje sa, nasledujúci pohľad na geografiu. V strede sa nachádzajú Scythia (Rusko, Moscovia, Tataria) a susedné krajiny západnej Európy. Napríklad Dánsko. Alebo Hollandsko. Ktoré z moderného hľadiska možno len ťažko nazvať susediacim s Tatariou. A z hľadiska Horseyho sú „primknutí“.
Zdôrazňujeme: dnes sme v porovnaní s historikmi scaligeriánskej školy v nerovnom postavení. Sme nútení obnoviť skutočný príbeh z prežívajúcich omrviniek, fragmentov. Pracujeme ako vyšetrovatelia pri odhaľovaní zločinov. A scaligérijskí historici 16. - 17. storočia, ktorí mali prístup k originálnym dokumentom, ich falšovali spôsobom nevyhnutným pre seba. A všetko, čo potrebovali na „potvrdenie“ svojej verzie, do nich vpísali. Svojou rukou.

V akých štátoch zvučal slovanský jazyk v 16. Storočí ?

Nazývali ho imperátorom. Aspoň v „Poznámkách“ G. Horseyho sa ruskí cári takmer vo všetkých prípadoch javia ako imperátori. Navyše, aj keď nie je uvedené meno kráľa ani meno otca. To znamená, akoby na svete existoval iba jeden imperátor - ruský cár. Dnes sa však tvrdí, že v tom čase boli imperátormi iba Habsburgovci. Neustále používa slovo imperátor bez vysvetlenia, Horsey ukazuje, že Európa (ako osoba 16. storočia) vyzerala inak. Slovo imperátorr samo osebe znamenalo ruského cára. Neexistovali žiadni iní imperátori.
Toto je dobre vysvetlené našou rekonštrukciou, podľa ktorej „Habsburgovci zo 16. storočia“ - to boli ruskí (alebo Skítskí, „skifskí“) chani-cári. A až potom boli vyhlásení výlučne za západoeurópskych „austrijských vládcov“. K tomuto premenovaniu došlo po páde impéria, keď každý z jeho fragmentov „pritiahol historickú prikrývku veľkej minulosti na seba“. Navyše sa niekedy pokúšajúc pripisovať sebe a iba sebe skutky predchádzajúceho Veľkého impéria. Takže predtým sa zjednotená história celej Ordy ríše znásobila a rozdelila do niekoľkých „zmenšených kópií“. Každý z nich sa začala považovať za miestnu históriu jedného alebo druhého z novovytvorených štátov.
Poslední úprava: 26. úno 2020 17:02 od Dušan.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: p.hanic, slovien, IvanSk

História novej chronológie Fomenkovcov 23. úno 2020 16:55 #18025


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Poslední úprava: 23. úno 2020 16:57 od Dušan.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Metod J. Sláv, slovien, IvanSk, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 24. úno 2020 01:25 #18026


  • Příspěvky:1098 Obdržená poděkování 2035
  • Avatar uživatele IvanSk
  • IvanSk
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 55
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Poslední úprava: 24. úno 2020 02:01 od IvanSk.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Dušan, Metod J. Sláv, slovien, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 24. úno 2020 10:54 #18029


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: Metod J. Sláv, slovien, samomirus

História novej chronológie Fomenkovcov 24. úno 2020 15:34 #18031


  • Příspěvky:5572 Obdržená poděkování 7736
  • Avatar uživatele Dušan
  • Dušan
  • SUPER SPECIALISTA
  • OFFLINE
  • Karma: 94
Ako nazývali západoeurópania cára- chána?

Nazvali ho imperátorom. Aspoň v „Poznámkach“ G. Gorseyho sa ruskí cári takmer vo všetkých prípadoch javia ako imperátori. Navyše, aj keď nie je uvedené meno a meno otca cára. To znamená, akoby na svete existoval iba jeden imperátor - ruský cár. Dnes sa však tvrdí, že v tom čase boli imperátormi iba Habsburgovci. Neustále používa slovo imperátor bez vysvetlenia, Horsey poukazuje, že pre neho (ako osobe 16. storočia) Európa vyzerala inak. Slovo imperátor samo osebe znamenalo ruského cára. Neexistovali žiadni iní imperátori.
Toto je dobre vysvetlené našou rekonštrukciou, podľa ktorej „Habsburgovci zo 16. storočia“ - to boli ruskí (alebo Scytskí, „skifskí“) cháni- cári. A až potom boli vyhlásení výlučne za západoeurópskych „rakúskych vládcov“.

37. Prečo ruský majster Nikita Davydov dal na kráľovskú prilbu arabské texty?

Stredoveké zbrane pokryté arabskými nápismi sa považujú za východné. To znamená, že sa vyrábali na východe - v Turecku, Perzii atď. To znamená na mieste, kde islam zvíťazil. Predpokladá sa, že ak majster zbrojár umiestnil citáty z Koránu na damascénskej čepeli, potom bol moslim. A nielen moslim, ale aj obyvateľ moslimského východu, kde existovala hlboká tradícia arabského písania a arabskej kultúry. A ruskí nešikovní a nevzdelaní zbrojári nemohli ani pomyslieť na písanie po arabsky na nimi vyrobené zbrane. Podľa pravého ducha Scaligeriansko-Romanovovskej verzie skutočne v 16. storočí medzi pravoslávnym Ruskom a moslimským Tureckom a Perziou existovalo dlhé a hlboké nepriateľstvo. Kultúrne a náboženské tradície boli podľa nich vždy zásadne odlišné a dokonca k sebe navzájom nepriateľské.
Podľa našej rekonštrukcie však Rusko, Turecko a Perzie boli do konca XVI. Storočia súčasťou jediného Veľkého „Mongolského“ Impéria. Preto by vo všetkých týchto krajinách malo existovať pomerne úzke spoločenstvo kultúrnych a remeselných tradícií. Najmä rovnaké metódy výroby a zdobenia zbraní. Napriek vznikajúcemu náboženskému rozdeleniu medzi pravoslávím a islamom v 15. storočí zostali štátne a vojenské tradície v 16. a 17. storočí stále blízke.

Existujú dôkazy o tom? Áno, existujú. Napriek Romanovovského „čisteniu“ ruských dejín. Ukázalo sa napríklad, že až do polovice XVII. storočia, už v období Romanovovcov, ruskí majstri stále zdobili zbrane - dokonca aj cárske! - arabskými nápismy. Až v druhej polovici 17. storočia boli očividne naznačené, že by sa to už nemalo robiť. Potom ruské zbrane s arabskými nápismi miznú. Väčšinu zničili. Ruské cárske zbrane diela najlepších majstrov s arabskými nápismi, pokryté zlatom, diamantmi a inými drahými kovmi a kameňmi, sa však aj zachovali. Dnes je časť týchto „nebezpečných zbraní“ vystavená v múzeách, ale ak si chcete všimnúť arabské nápisy, musíte sa poriadne a zblízka pozerať. Vysvetľujúce tabuľky o takýchto „nesprávnych“ nápisoch zvyčajne neuvádzajú a exponáty sú často položené tak, aby arabské nápisy boli takmer neviditeľné. Našu pozornost na ne upriamil E.A. Eliseev.
Použijeme základnú publikáciu „Štátnej zbrojnice“ (M., 1988), ktorá obsahuje fotografie a popisy vzácnych predmetov uložených v Zbrojnici Moskovského Kremľa.
Tu je sláva damascénska prilba Moskovských cárov, ktorú nazývajú „Erichonskaja čiapka“ (Jericho)Vo zväzku 5 sme podrobne opísali, odkiaľ pochádza biblické meno pre túto ruskú prilbu. Teraz budeme skúmať samotnú prilbu opatrnejšie. „Oceľový povrch prilby je hladko leštený a pokrytý najkvalitnejšou zlatou drážkou. Okrem toho je prilba zdobená drahými kameňmi - diamantmi, rubínmi a smaragdmi. ““ Je známe, že Erichonskú čiapku vyzdobil v roku 1621, to znamená pod Romanovovcami ruským majstrom Nikitom Davydovom z Muromu - hlavný majstrom moskovskej zbrojnice.

Na damascénskom povrchu je zreteľne viditeľný obraz cárskeho venca s oesmhranným pravoslávnym krížom,. Na prednej časti prilby je umiestnený smaltovaný obraz archanjela Michaila. A okolo vrcholu je pás arabesiek - arabské výroky uzavreté v rámoch. Na arabeske, vyznačenej na fotografii, v kanonickom arabskom písme je nápis „Va bashshir al-muminin“ („I poteš veriacich“). Nikita Davydov tak s rovnakým zlatým gravírovaním znázornil na „Erikhonskej čiapke“ pravoslávne symboly - cársku korunu s ruským krížom a arabské citáty. Na tejto ruskej prilbe navyše nie sú žiadne ruské nápisy. Ruský majster písal iba arabsky.
Je potrebné poznamenať, že fotografia „Erikhonskej čiapky“ v albume bola urobená „veľmi profesionálne“. Na väčšinu arabesky, akoby náhodou, padá oslňujúci odlesk svetla, čo sťažuje čítanie. Ďalšia arabeska je v tieni, a preto vôbec nie je viditeľná. Arabské nápisy na ruskej prilbe je teda ťažké si všimnúť. A vo vysvetľujúcom texte nie je o nich ani slovo. Čítanie nápisov však nie je ťažké.
Ďalším príkladom zbrojnice je nôž kniežaťa Andreja Staritského, syna Ivana III, dielo ruského majstra začiatku 16. storočia (obr. 51). Má ruský nápis: „Kňazia Ondreja Ivanoviča, leto 7021“, tj 1513. Ale pozdĺž čepele je aj arabský nápis rovnakým kanonickým písmom, kterým sa zdobili „východné“ zbrane. Nepodarilo sa nám prečítať arabský nápis. Napriek tomu, podľa umiestnenia písmen a použitia ich rôznych tvarov (forma písmien v arabskom písme sa líši v závislosti od jeho polohy na začiatku, v strede alebo na konci slova) - je celkom zrejmé, že na čepeli je napísaný zmysluplný text, a nielen krásny vzor. z arabských písmien „napodobňujúci východný nápis“, ako sa uvádza vo vysvetľujúcom texte publikácie. Je zrejmé, že ide o osvedčenú techniku romanovovských historikov - vyhlásiť stredoveké nápisy za „nepohodlné“ a nečitateľných.

i_052dka.jpg


Obr. 51. Zväčšený fragment arabského nápisu na čepeli noža od Ondreja Staritského.

Takže v pravoslávnom Rusku až do polovice XVII. Storočia milovali zdobenie zbraní arabským písmom. Arabské príslovie je možné vidieť aj na meči princa Mstislavského, vojvodu Ivana Hrozného. Jeden z nich hovorí: „bude silná ochrana v zbrani.“ Na šabli je tiež ruský nápis potvrdzujúci, že patrí majiteľovi. Album „Štátnej zbrojnice“ obsahuje fotografiu blišťavého panciera vyrobeného pre cára Alexeja Michajloviča v roku 1670 ruským remeselníkom Grigoriom Viatkinom, „jedným z najlepších zbrojárov druhej polovice storočia“, ako uvádza vysvetľujúci text, súčasťou brnenia je aj prilba. Spoločne zrejme tvorili jeden kráľovský odev. Nápisy na prilbe sú nápadné. Sú Arabské a je ich veľa a všetko sú to jasné citácie z Koránu. Na nosovej strelke je uvedené: „Nie je Boh, iba Alah, Mohamed je poslom Alaha.“ Pozdĺž spodnej časti prilby je celý verš z Koránu, druhej súry. Nápisy sú písané kanonickým arabským rukopisom a ich čítanie nie je ťažké.
„Orientálne“, tj zjavne ruské, ale vybavené arabskými nápismi, šable nosili ako sa zdá aj slávni hrdinovia z roku 1612 Minin a Požarskij. Navyše, ako sme sami videli pri návšteve zbrojnice, na Mininovej šavle nebol nápis vyhotovený arabskými písmenami, ale akýmisi neznámimi starými znakmi. Na informatívnej tabuľke je šabľa vyhlásená za „egyptského pôvodu“.
Prečo sa ruské zbrane s arabskými nápismi pripisujú cudziemu pôvodu? A v prípadoch, keď je ruská práca úplne zrejmá, sa predpokladá, že neskúsení a neznalí majstri z Moskovie skopírovali iba „nádherné vzorky z východnej a západnej Európy“ (obr. 52). Vraj „nechápuc“ význam arabských nápisov, mechanicky ich preniesli ako jednoducho „nádherné obrázky“ na nádherné zbrane ruských cárov a vojenských vodcov.

i_053aba.jpg


Obr. 52. Ruská šabľa z damašku z roku 1618. Arabské nápisy sú jasne viditeľné.

Pravdepodobne ide o zámernú fikciu. V XVI a dokonca aj XVII. storočí bolo v Rus-Orde, ktorá bola vo veľmi nedávnej dobe jedinou jednotnou s Ottomán = Atamániou, sformované veľké množstvo rusko-orsdinkých zbraní s arabskými nápismi. Potom bola značná časť Moskvy, Tule a ruských zbraní všeobecne prehlásená za „Damascénske“, „východné“ alebo „západné“. Výsledkom bolo, že prišli a predstavili vytrvalú legendu, akoby Rusi potom používali väčšinou cudzie zbrane. Svojich, ako hovoria, bolo veľmi, veľmi málo a okrem toho to bolo neporovnateľne nižšia kvalita. Aj keď, samozrejme, každá silná vojenská sila vždy bojovala s vlastnými zbraňami. Zároveň zabudli, že stredoveký Damask je s najväčšou pravdepodobnosťou Ta-Mask-va, to znamená meno Moskva s určitým rešpektovaným výrobkom „T“.
Tiež sa uchýľujú k inému, nie veľmi čistému ťahu. Zvyčajne hovoria, že všetky „východné“ a „západné“ zbrane boli darované ruským cárom východným a západným vládcami. Ale to tak nie je. Samozrejme, niečo sa mohlo darovať. Avšak u tých položiek, ktoré sú darované alebo prinesené z východu, alebo západu, podľa katalógov zbrojnice zvyčajne nie sú nápisy. Alebo boli napísané slovansky alebo grécky. Takým je napríklad vzácny saadak-tulec na luk, ktorý v roku 1656 priniesli obchodníci z Istanbulu cárovi Alexejovi Michajlovičovi, ktorý pre neho v 50. rokoch 17. storočia v Istanbule vyrobili. Cárske insignie, alebo vzácny palcát, ktorý v roku 1630 daroval sultán Murad cárovi Michailu Fedorovičovi. Vo všetkých týchto prípadoch neexistujú vôbec žiadne nápisy alebo ak tak v gréčtine.

Navyše ruskí cári sami darovali cudzincom zbrane s arabskými nápismi. A tak archeológ A. Tereščenko v roku 1853 informoval na stretnutí cárskej akadémie vied o výsledkoch vykopávok v Sarai a objavení „stôp Dešt-Kipčackého“cárstva. Tu sú slová z jeho posolstva: „V špeciálnej miestnosti zvanej zbrojnica sú umiestnené pomerne vzácne a nádherné ázijské zbrane, medzi nimi sú darčekové meče od našich kráľovských osôb. Medzi zbraňami nesúcimi tatárske, perzské, arabské a kufické nápisy sa zachovala čepeľ šable, ktorá bola udelená jedným z predkov Džangera, cárom Michailom Feodorovičom, s nasledujúcim zlatým nápisom v arabčine: Birakhmeti Iliagi taala melik el azim khan ve emir keb Feodorovič mamalike kyul Urus, to znamená: „My, Božou všemohúce milosrdenstvom, panovník, cár a vládca Veľký Michail Feodorovič, vlastník celej ruskej deržavy“. Všimnite si, že v arabčine v názve Michail Fedorovič Romanov je slovo Chan.
Všetko vyššie uvedené o arabských nápisoch na ruských zbraniach sa netýka iba zbrojovky Kremľa. Napríklad v múzeu Aleksandrovskaja Sloboda (dnešný Aleksandrov Vladimirskej oblasti) je vo zvonici Ukrižovania vystavená výzbroj ruského vojaka. Toto múzeum sme navštívili v roku 1998. Vysvetlivka múzea informuje, že ide o ruské zbrane. V skutočnosti je prilba plne pokrytá obrázkami podivných zvierat, jazdcov, vtákov vyrobených v ruskom štýle, pripomínajúcich slávne rezby na stenách bielo-kamenných katedrál Vladimíro Suzdalskej Rusi. Nosová strelka prilby na hornom konci s predĺžením pretiahnutým do štvorbokého kríža. Je znázornená akoby kupola kostola korunovaná krížom. To všetko jasne naznačuje ruský pôvod prilby. Po celom obvode prilby sa nachádza široký arabský nápis. Neexistuje preklad.

Na inom exponáte - štíte - pozdĺž celej hrany je tiež arabský nápis; zvyšok povrchu je pokrytý vzormi. Toto je stredoveký ruský štít!
V ruských stredovekých zbraniach sú arabské nápisy veľmi bežné. Výskumník sa stretáva s podobnými skutočnosťami na každom kroku. Tento úžasný fakt nezapadá do obvyklej verzie Scaliger-Romanovovcov. Jednako je ho však dosť na to, aby sme pochopili, že história Ruska pred Romanovovskou érou bola úplne iná, ako sa nám dnes predstavuje.

38. Aké Mongolsko vlastne navštívil slávny cestovateľ Plano Carpini?
Súčasná „správna“ kniha Carpini a záhadne zmiznutá „nesprávna“ kniha Carpini.


V tejto sekcii sa vyjadríme k knihe známeho stredovekého cestujúceho Plana Carpiniho, ktorá rozpráva o jeho ceste do Mongolska ako pápežovho veľvyslanca pri veľkom chanovi. Karpiniho kniha je považovaná za jeden z hlavných primárnych prameňov o „Mmongolskej“ ríši údajne XIII. storočia. V skutočnosti sa podľa novej chronológie jedná o udalosti storočí XIV - XV. Použili sme publikáciu Plano Carpini J. del. „História Mongalov“ / Guillaume de Rubruk. Cesta do východných krajín / Kniha Marco Polo (Moskva: Myšlienka, 1997).
Začnime poslednými riadkami knihy Carpiniho. Sú pozoruhodné. Citujeme: „Žiadame každého, kto číta vyššie uvedené, aby nič nezmenili ani nepridali ... Ale keďže tí, cez kterých zem sme prechádzali, žijúci v Poľsku, Čechách, Teutónii, Leodii a Kampánii, mali túžbu prečítať napísaný príbeh, odpisovali to skôr, ako bola dokončená, pretože stále sme nemali čas na to, aby sme to mohli v našom voľnom čase dokončiť. Preto nech sa nikto neprekvapuje, že je oveľa podrobnejšia a lepšia (! - Aut.) ako tá, pretože túto ... sme úplne opravili. “
Čo sa naučíme z tejto pasáže? Po prvé, okrem dnes dostupného textu Karpini sa ukazuje, že v jeho knihe boli aj iné „neopravené“ rukopisy. Z čítania, ktoré Karpini - a v skutočnosti redaktor 17. storočia, alebo dokonca neskôr maskovaný ako Karpini - naliehavo varuje dôverčivého čitateľa. Rovnako ako v tých starých „zlých“ textoch „je všetko zle“. Preto si prečítajte túto opravenú „dobrú“ knihu.

Bolo by zaujímavé zoznámiť sa so starými a údajne „nesprávnymi“ verziami Karpiniho knihy, bohužiaľ to však nie je možné, pretože pôvodný text bol s najväčšou pravdepodobnosťou zničený.
Podľa nášho názoru sa dnes zaoberáme veľmi oneskoreným vydaním pôvodného textu Karpiniho. Toto vydanie bolo pravdepodobne vyrobené v XVII alebo dokonca v XVIII. Storočí, aby prinieslo Karpiniho starú knihu „v súlade“ so Scaligerovou verziou. Niekto prepísal pôvodnú knihu a opatrne odstránil stopy z histórie „Mongolskej „impérie, teda z Rus-Ordy. Odstrkajúc skutočnú scénu z Európy na neživú púšť Gobi, južne od jazera Bajkal. Zároveň z rus-ordinskej reality robí udalosťi „vzdialených mongolských stepí“. Je však zároveň možné, že neskorší redaktor už v úprimnom origináli príliš mnohému nerozumel.

Cez aké štáty sa vracal Carpini ?

Ako sme videli, cestou späť z „Mongolska“ Karpini prešiel do Poľskom, Bohémiu, Teutóniu a Leodiu. Mimochodom, nie je stredoveká Leodia „starodávna“ Lydia? Je to Litva alebo Italia = Latínia? Carpini potom ide cez Kampániu v Itáliu. Z hľadiska Scaligerovskej verzie je zarážajúce, že Karpini nezmienil jedinú krajinu na východ od Poľska, cez ktorú prešiel a vracal sa od Veľkého Chána. Existuje jasný dojem, že na ceste späť do západnej Európy prišiel Karpini do Poľska okamžite z metropolitnej oblasti Veľkého Chana, tj z blízkosti Karakorumu. Moderní historici sa však domnievajú, že Karakorum bolo ďaleko na východe vo vzdialenosti tisíce kilometrov od Poľska. Karpini však z nejakého dôvodu nehovorí nič o tých početných krajinách, ktoré mal prekročiť, keď cestoval z Karakorumu v modernom Strednom Mongolsku do západnej Európy.
Ale možno už o týchto krajinách hovoril a opísal svoju cestu z Európy do Karakorumu? Nie, nie je o nich ani slovo v popise cesty do hlavného mesta Veľkého Chána. Po príchode zo západnej Európy na Volgu sa Karpini v okamihu ocitol „okamžite“, v Karakorume. Ale kde teda bol Karakorum? Podľa nášho názoru Karpini neprecestoval žiadnu opustenú púšť Gobi. Cestoval do Rus-Ordy, ktoréj centrálne provincie sa začínali hneď za hranicami Poľska. Potom rýchlim opisom tvrdí, že „išli veľmi rýchlo“ a dosiahli hlavné mesto Veľkého Chána.

Dnes sme presvedčajú, že Karpini mieril na východ od Volgy. Z jeho knihy to vôbec nevyplýva. S rovnakým úspechom môžeme konštatovať, že išiel na sever a dostal sa hore po Volge. A čoskoro sa dostal do Jaroslavli = Velkého Novgorodu. To znamená v Karakorame. Alebo jednoducho v Carskych Choromach(domoch), pretože meno Kar-Korum by mohlo znamenať Car = Cyr + Caromy. To znamená, CÁRSKY CHRÁM, Cárskyje Choromy - „Korum“. Je potrebné pripomenúť, že v oblasti, kde dnes historici umiestňujú „Cárskyje Choromy“ = Karakorum, v skalnatej púšti Gobi, sa nič podobné starému hlavnému mestu nenašlo. Okrem toho nie sú len stopy po hlavnom meste, ale nič podobné tomu, čo by sa podobalo má obvyklé stredoveké mesto.

Geografia Mongolska podľa Carpiniho.

Môžu proti nám namietať. Karpini však zanechal geografický popis Chánovej krajiny. V prvej kapitole jeho knihy sa nachádza časť „O situácii na Zemi“, teda krajina mongolov. Karpini v ňom píše: „Vyššie uvedená krajina sa nachádza v tej časti východu, v ktorej, ako veríme, je východ spojený so severom. „Na východ od nich (tj z Mongolov - Aut.) sú zeme Kitajcov( čínska zem.)
Ak vezmeme skaligerijský pohľad a považujeme okraj púšte Gobi za miesto Karakoramu, Čína nebude na východe, ale takmer presne na juhu. Čo je jasne v rozpore s Carpiniho slovami. Ale ak Cárske Choromy = Karakorum je Jaroslavľ = Veľký Novgorod, potom sa všetko skutočne ukáže byť v poriadku. Na východ od Jaroslavľe leží Sibír, Scyfia, teda Skitija = Kitaj. Ešte ďalej na východ je súčasný Kitaj (Čína). Už sme však vyššie ukázali, že v stredoveku sa Kitajom-Skífijou volalo východné Rusko. Možno aj Zavolžie či Zauralie.
Sledujme autora ďalej. Karpini píše: „K juhe je krajina Saracenov.“ Ak vezmeme do úvahy, že Karakorum sa nachádza v púšti Gobi, Čína bude na juhu. Čo nemožno nazvať „krajinou Saracenov“. Koniec koncov, v stredoveku sa to nazývalo Blízky východ, Arábia a časť Afriky. Zasa to nesedí. Ale ak sú Cárske Choromy = Karakorum je Jaroslavľ = Veľký Novgorod, na juh od neho sa nachádza Čierne more, Arábia, Blízky východ a ďalšie saracénske regióny Veľkej ríše XIV-XVI. storočia. Poďme ďalej. Karpini zdôrazňuje: „Od západu je oblasť naimanov.“

Ak hľadáte Karakorum na okraji zaprášenej púšte Gobi, budete musieť podľa moderných komentátorov pripustiť, že naimani sú „jedným z najväčších mongolských kmeňov, ktoré sa potulovali po obrovskom území ... v údolí rieky Čierny Irtyš“. Potom však toto „jedno z najväčších“ plemien záhadne „niekde zmizlo“. Dnes nenájdeme na mape týchto miest, povedzme „Naimanskú republiku“. Ani v stredoveku tam „naimanský štát“ neexistoval. V histórii sa v žiadnom prípade nezachovala žiadna stopa.
Ale ak sú Cárské Choromy = Karakorum- Yaroslavl = Veliky Novgorod, potom poznáme v naimanoch európskych normanov. Normani sú stredovekí obyvatelia Škandinávie, ale aj Germánie, Francúzska a južného Talianska. Najmä je vhodné pripomenúť región Normandia v severnom Francúzsku. Ako by stredoveký cestujúci určil polohu oblasti osídlenia Normanmi vo vzťahu k Rus-Orde? Samozrejme by povedal, že žijú „západne“ od nej. Čo presne robí Carpini.
Karpini ďalej hovorí o územiach severne od Mongolov. Píše: „Od severu je krajina Tatárov obklopená morským oceánom.“ Hraničí však moderné Mongolsko, a teda púšť Gobi, oceánom od severu? Na sever od nich vidíme obrovské rozlohy Sibíri. Do Severného ľadového oceánu - tisíce kilometrov. Ako vidíme, moderní komentátori, ktorí sa tvrdohlavo snažia „kresliť“ Mongolsko Karpiniho v súčasnom Mongolsku, nevedie spijiť konce s koncami.
Ak je však Mongolsko Karpiniho Rus-Orda, všetko sedí na svojom mieste. Zo severu ho skutočne omýva Severný ľadový oceán. Rus-Orda tam navyše mala svoje prístavy. Ruské krajiny boli obývané až k Severnému moru, k Severnému ľadovému oceánu. Preto Karpini mohol oprávnene povedať, že Rus-Orda, ktorú sa na Západe nazývali „zem Tatárov“, hraničí s morom na severe.

O mene Tatárov.

Starý text Karpiniho knihy mal úvod od: „Joana de Plano „ Karpini z archiepiskopa Antivarijského história mongolov, ktorých nazývame Tatárami.“ Z názvu je zrejmé, že slovo „Tatari“ bolo vonkajším názvom „Mongolov“ = veľkých. Tak ich volali v západnej Európe.

O podnebí Mongolska.

Súdiac podľa klimatických charakteristík Mongolska v knihe Karpiniho, človek nadobudol dojem, že ho napísal človek, ktorý neprekročil hranicu svojej kancelárie v pápežskom Ríme.. Najmä redaktor-prepisovač jasne nepoznal prírodné podmienky tejto krajiny, ktorú „údajne ako očitý svedok“ „opisuje“. Zdá sa však, že nielenže fantazíroval, ale spracovával aj nejaký skutočne starý text. Napísaný skutočným očitým svedkom.
Tu je podľa nášho názoru presvedčivý príklad. Karpini rozpráva úžasný príbeh: „Veľmi často tam padne krupobitie ... Keď sme boli na záhrade, padolo také krupobitie, tak silné, že keď sa náhle potom roztopilo, ako sme sa dozvedeli celkom spoľahlivo, tam sa utopilo viac ako 160 ľudí, na dvore a majetok a obydlií bolo zbúraných ešte viac. ““ Je známe v púšti Gobi také veľké mesto, že búrlivé potoky ktoré sa vytvorili po jeho roztopení zmietli domi, majetok a utopili stovky ľudí z povrchu Zeme? Obrázok sa stáva absolútne smiešnym, ak sa pozriete na históriu Scaligerianov, ktorá tento popis spája s púšťou Gobi s jej ostro vyprahnutou klímou v letnej sezóne. Karpiniho príbeh je napriek tomu realistický, aj keď treba iba zahodiť nános redakčnej úpravy storočí XVII-XVIII a obnoviť zmysel pôvodného starého textu. Je len potrebné pochopiť, že autor tu opísal obvyklú jarnú povodeň v Rusku, počas ktorej povodne niekedy vyplavujú celé osady a ľudia zomierajú.

Mongolský cisársky cintorín.

Karpini ďalej píše: „V ich krajine sú dva cintoríny. Jeden, na ktorom sú pochovaní cári, kniežatá a všetci šľachtici, a kdekoľvek zomrú, sú tam presunutí ... a spolu s nimi je pochovaných veľa zlata a striebra. “ Chcel by som sa spýtať archeológov: Kde je tento nádherný cintorín na území moderného Mongolska? Alebo v púšti Gobi? Vedci nehlásia nič podobné. Je zrejmé, že v týchto oblastiach neexistuje cársky cintorín. A pri našej rekonštrukcii je možné takýto cintorín uviesť okamžite. Toto je známe egyptské údolie kráľov. A tiež egyptský Luxor - „Lúka cárov“. Obrovské pyramídy, stovky kráľovských pohrebísk, z ktorých niektoré boli doslova plné zlata a iných šperkov. Spomeňme si aspoň na pohreb Faraona Tutanchamona. Podľa našej rekonštrukcie tu Ordinská „Mongolská“ ríša pochovala svojich kráľov, vyšších hodnostárov a možno aj niektorých svojich príbuzných. Priniesli tu balzamované telá mŕtvych.

Druhý mongolský cintorín.

Karpini uvádza: „Ďalší je ten, v ktorom sú pochovaní tí, ktorí boli zabití v Uhorsku, pretože tam boli zabití mnohí.“ Dnes sa nám ponúka, aby sme zvážili, že niekde vo vzdialených stepiach Mongolska sa nachádza veľký cintorín, kde bolo pochovaných mnoho mongolských bojovníkov, ktorí boli zabití v Uhorsku. Berieme mapu. Aká je vzdialenosť od Uhorska k modernému Mongolsku? Ukázalo sa, že je v priamke viac ako päť tisíc kilometrov. A ešte viac na zakrivených cestách. Objavuje sa nasledujúci obrázok: telá mnohých tisícov mŕtvych vojakov boli naložené na vozíky a údajne poslané na dlhú cestu - do púštnych stepí moderného Mongolska. Koľko mesiacov ich viezli? A čo je najdôležitejšie, prečo? A čo sa stalo s telom po takej dlhej preprave?
Podľa nášho názoru je táto scaligeriánska verzia úplne neuveriteľná. Telo mŕtvych bolo možné prepravovať iba na krátku vzdialenosť. Z toho vyplýva, že na území Uhorska hraničila vlasť „Mongolov“ - krajina Tatárov. To sa nehodí k scaligerijskej verzii. A s našou rekonštrukciou je úplne v súlade. Keďže Veľká ríša Rusko-Horda, hraničí s Uhorskom. A skutočne, na území napríklad Ukrajiny je veľa mohýl, tisíce kurganov. Okrem toho sa v okolí Smolenska nachádza asi tri tisíc ďalších kurganov. Sú to známe Gnezdovské kurgany, najväčšia skupina mohýl v slovanských krajinách (pozri: Na území Smolenskaja M., 1971). V týchto rusko-ordinských cintorínoch mohli skutočne pochovať „mongolských“ = veľkých vojakov, ktorí zomreli v Uhorsku.
Administrátor zakázal veřejné příspěvky.
Následující uživatel poděkoval: samomirus
Vygenerováno za 0.577 sekund


Copyright © 2013.Ramiannka All Rights Reserved.