Reagujem na skutočnosť (i keď je to neskoršie), ktorá sa rozpútala okolo kníh, ktoré "nevoňajú" tzv. insitným histerikom.
Historik-dejepisec je človek, ktorý sa zaoberá históriou-dejepisbou v danom časovom horizonte:
Aby jedinec mohol písať historické záznamy, bolo v minulosti stanovené nejaké vzdelanie?
Ak sa pozrieme do minulosti, už staroveký človek, napr. grécky filozofovia mali nejaké vzdelanie. Vydali sa záznamy o tej, ktorej historickej udalosti.
Preto ich radíme do skupiny historikov, dejepiscov!
Je samozrejmé mať nejaké vzdelanie a je teda určujúce, aby sme mohli o niekom povedať, že je historik-dejepisec?
Máme dve roviny odpovedí:
- Nie je potreba žiadne vzdelanie;
- Je potreba aspoň základné vzdelanie, aby vedel písať a mal logické myslenie.
Môže i jedinec, v súčasnej dobe, vydať knihu, v ktorej sa pojednáva o histórii?
Samozrejme, môže, ak má na to prostriedky a zdravú myseľ.
Rozdeľme si historikov-dejepiscov na dve skupiny:
A) Má na to požadované vzdelanie, má na to papier-diplom:
1. Je to jeho hlavná pracovná činnost - čiže študuje materiály, píše i vydává o tom svoje publikácie;
2. Nie je to jeho hlavná pracovná náplň;
B ) Nemá požadovaný papier-diplom, je to jeho záujmová činnost, má však iné vzdelanie:
1. Môže to byť jeho hlavná pracovná náplň (úspešný autor);
2. Nie je to jeho hlavná pracovná náplň.
Ľudia patriaci do skupiny B ) existovali i v minulosti. A preto môžme z logiky veci napísať, že i táto skupina ľudí má právo vydávať knihy o histórii, keď dodrží jedinú zásadu a tou je vypovedajúca pravda o danej dobe na základe preštudovaných a predložených záznamov a ich logickej interpretácii, vychádzajúc z prakticky overiteľnej činnosti a deja.