Postoj p. Iršu k našemu menu "SLOVEN ".
" Blízkosť „slova“ a „slávy“ nie je náhodná. Oslava býva totiž celkom prirodzene spojená so slovným prejavom – vychvaľovaním. Slávnosť je obradom s určitými pravidlami, ktorá je priamo spojená s oslavou niečoho alebo niekoho. Najprirodzenejším, najpôvodnejším objektom oslavy je „Sláv“ – ako idol. Zároveň je to vhodné meno pre jeho ctiteľa. Z istých mytologických súvislostí vyplýva, že tento idol bol mužského rodu a bolo ním Slnko (a jeho symbol Sokol), až oveľa neskôr, niekedy ku koncu pohanského obdobia bolo vytlačené predstavou o najvyššej božskej bytosti – Bohu hromu. Tisíce rokov staré prírodné svätyne kultu Slnka – Sokola sa doteraz nachádzajú na území obývanom dnes alebo kedysi Slovanmi a dodnes sa nazývajú Sokolími skalami (Slovensko, Ukrajina, Nemecko, Rusko, Rumunsko...)! O tom, že „Sláv“ bolo pôvodne meno ctiteľov Sláva (Slnka) ako hlavného, najvyššieho božstva svedčí aj označenie neskoršieho kresťanského náboženstva ako „pravoslávie“ u východných Slovanov, atď. Meno Slovan, Sloven, Slav podľa toho pôvodne označuje v prvom rade ctiteľov Slnka, v druhom rade roľníkov a „ľud“ – slovenské obyvateľstvo vo všeobecnosti. Na spojenie mena Slovenov so Slnkom poukazuje práve Ptolemaiov zápis „Souobenoi“, kde prvá časť je vlastne „Solo“ (Souo, Suo), čo je nepochybne meno Slnka (v slovenských nárečiach tiež „sunka“), ktoré v iných indoeurópskych jazykoch sa nazýva rovnako „Sone“, „Solo“, „Sun“.... Tu je aj rozuzlenie, prečo Arabi a Gréci zapísali meno Slovenov ako Sklavov, lebo „souo“ im znelo ako „sklo“. Napr. Španieli si s pre nich ťažkou slabikou „sl“ pomohli tak, že pred „s“ vložili „E“ (Eslovaquia). S „sk“ zaznamenal meno Slovenov v prvej polovici 7. stor. n.l. Fredegar (Sclavini, čiže Sloveni, lebo slovenské „o“ mu znelo skôr ako latinské „a“ a „e“ ako latinské „i“). V rôznych jazykoch sa jednotlivé hlásky a skupiny slabík vyslovujú rôzne, to je bežná vec, transkripcia je vecou dohody, ale často potom ovplyvňuje aj výslovnosť. Takouto zmenou výslovnosti prechádza v dôsledku súčasnej spisovnej podoby napr. slovenčina aj v súčasnosti. Dôkazom o tom, že naši predkovia nazývali Slnko „Solo“ („Souo“), z čoho vzniklo aj slovo sláva, sú dodnes používané slovenské slová – napr. Slnko dodnes na nás „sála“ svoje lúče a teplo. Dokladá to aj ruské „Solnce“ (Slnko). "
irsa.blgz.cz/SLNECNY-NAROD-SLOVENOV.html